y, ktoré poberajú, im nestačia na vyžitie, preto sa rozhodli vylepšiť si svoju finančnú situáciu žalobou na nemocnicu a vysúdiť sto miliónov korún. Ľudia ich považujú za čudáčky a Ivety to vedia. Preto sa ľudskej spoločnosti stránia.
Spomínaných sto miliónov korún žiada Iveta Bartoníková staršia od topoľčianskej nemocnice, ktorá jej vraj urobila zo života peklo už niekoľkokrát – naposledy, keď tam bola hospitalizovaná mama, ktorú opatrovala. „Počas jej hospitalizácie som zistila rôzne nedostatky čo sa týka zdravotnej starostlivosti a rozhodla som sa nenechať to len tak. Ťahá sa to od roka 1993 a som presvedčená, že tie peniaze vysúdim. Najskôr som žiadala 10 miliónov, ale sumu som zdvihla na terajších sto miliónov korún + 12,5 percentný úrok z omeškania. Myslíte si, že ja si tie milióny nezaslúžim za tie „oblbováky“, ktoré mame v nemocnici dávali? “ hovorí Iveta, ktorá s mamou a dcérou Ivetou bývala dlhé roky v rodičovskom dome. Zaujímalo nás, čo sa stalo, keď teraz žijú v takých neľudských podmienkach. „Zobrala som si pôžičky, ktoré som nestačila splácať. Dvanásteho mája tohto roka prišli nejakí ľudia, vyrazili dvere a vysťahovali nás. Mamu si zobrala k sebe sestra a my sme museli odísť do tohto domu, ktorý zostal po starých rodičoch. Chceme odtiaľto odísť, ale bez peňazí sa to nedá a práve peniaze sú to, čo nemáme. Z dávok, ktoré dostávam, nevyžijeme a nikto nám nechce pomôcť, lebo sme vraj bláznivé,“ dodáva.
Štrajkovala pred súdom
Iveta vraj šťastia v živote nemala veľa – manželstvo sa jej po sedemnástich rokoch rozpadlo a staršia dcéra sa rozhodla žiť radšej s otcom ako s ňou. „Nikto nás nemá za nič. Len na nás ukazujú prstom, že sme pomätené, a na mňa to veľmi zle vplýva. Aby som na to nemyslela, začala som piť alkohol. Modlím sa, aby mi Boh dal silu vydržať, hoci neviem, čo s nami bude, ako prečkáme zimu. V dome nemáme kúrenie a už teraz je tam veľká zima. Spávame pod dekami a to nestačí. Každú chvíľu sa budím na chlad. Od toho spomínaného mája žijeme iba na chlebe,“ hovorí Iveta, ktorá sa odhodlala svoj zámer s miliónmi podporiť štrajkom. „Sadla som si na niekoľko hodín pred budovu topoľčianskeho súdu. Okoloidúci ma odhovárali, že tých sto miliónov nikdy nevysúdim, aby som na to radšej zabudla. Aj advokát mi povedal, že potrebujem psychiatra alebo kňaza...,“ konštatuje Iveta, ktorú minulý týždeň prijal predseda Okresného súdu v Topoľčanoch Jozef Stanko. „Snažil som sa jej vysvetliť, že občan síce môže žiadať sumu, akú uzná za vhodnú, ale z tej sumy musí zaplatiť súdny poplatok v prípade, ak od platenia nie je z nejakých právnych dôvodov oslobodený. Žiadať však sto miliónov korún podľa mňa nemá logiku. Keďže pani Iveta nemá advokáta, vysvetľoval som jej, že môže za istých podmienok požiadať o bezplatnú právnu pomoc. Naozaj som sa jej snažil poradiť, no ona mala svoju pravdu a iné počuť nechcela. Oznámenie na súd podala pred dvoma mesiacmi a pri nápade 8-tisíc vecí sa nedá tak rýchlo rozhodnúť. Navyše, oznámenie je napísané bez právneho zástupcu. Nemôžeme začať vo veci konať, keď máme informácie iba načmárané na papieri. Musí to mať celé predsa nejakú právnu formu,“ vyjadril sa predseda súdu.
Vysoký príjem
Na Ivetu Bartoníkovú sme sa pýtali i na Obecnom úrade v Jacovciach. Starosta Jozef Toman presne vedel, o koho ide. „Chodí na úrad pravidelne s rôznymi požiadavkami. Poslanci jej nedávno zamietli žiadosť o sociálnu výpomoc, pretože po doložení príjmu zistili, že jej príjem je vyšší ako ho určujú kritériá o sociálnej výpomoci. Poberá totiž invalidný dôchodok na seba i dcéru. Neviem pochopiť, ako z tejto sumy nemôžu vyžiť, keď neplatia za energie ani nájomné. Už pred tromi mesiacmi som jej hovoril, aby si šetrila peniaze na prenájom bytu, lenže ona hneď všetky peniaze minie a potom si chodí požičiavať. Každý by chcel peňazí mať viac, lenže dovoliť si môžeme iba to, na čo máme. Snažili sme sa aj s obecným zastupiteľstvom niekoľkokrát riešiť jej životnú situáciu, no s ňou je ťažká komunikácia. Dom, v ktorom teraz žije, patrí príbuzným. Nemá od neho ani kľúče, obidve chodia dovnútra cez okno. Iveta je rodáčka z Jacoviec, ľudia ju tu berú takú, aká je, no za veľa vecí si môže tak trochu aj sama.“ A čo hovorí starosta na jej zámer vysúdiť od nemocnice sto miliónov? „To sa ani nedá komentovať...“
