„Mám vysoký tlak a problémy so srdcom a asi desať rokov som nebola na takomto odbornom vyšetrení, preto som sa na doporučenie môjho obvodného lekára vybrala skontrolovať svoj zdravotný stav. V čakárni u doktorky Smatanovej som sedela už asi dve hodiny. Zrazu som začula, ako sestrička volá moje meno, no keďže som nestála blízko pri dverách, nestihla som sa presunúť a dvere do ambulancie sa zatvorili. Po pár sekundách som zaklopala, lebo som predpokladala, že sestrička sa ešte nestihla vrátiť k práci. Dvere mi otvorila doktorka a hneď, ako som vošla, mi začala zvýšeným hlasom vytýkať, že ako si to predstavujem, keď trikrát klopem a či je ona uviazaná na špagáte. Zaskočilo ma to. Takýmto tónom sa predsa s pacientom nejedná, mňa sa to veľmi dotklo, pretože som citlivejšej povahy. Keď som sa jej ospravedlnila, dodala, že na ospravedlnenie je už neskoro. Tridsaťšesť rokov som bola učiteľkou a keď prišlo za mnou dieťa desaťkrát, desaťkrát som mu odpovedala na otázku. Preto ma takýto postoj zarazil a vyhŕkli mi slzy. Lekárka ma vyšetrila a podala mi osobne (inak to robí sestrička) výsledok, ale to zasa bolo neskoro pre mňa,“ hovorí pani Bobošíková.
Na Evu Bobošíkovú si lekárka Vlasta Smatanová ihneď spomenula. „Áno, bola u mňa na vyšetrenie. Súvislosti o tom, ako čakala v čakárni a že sa nestihla presunúť k dverám, sú zrejme pravdivé. Na dverách však máme vylepený papier, aby pacienti neklopali – iba v súrnych prípadoch, lebo keď pracujeme, nemôžeme im otvárať. V ambulancii boli v tom čase dvaja pacienti – jedného som vybavovala ja a jedného sestrička. Počula som, že niekto opakovane klope na dvere. Samozrejme, že som bola naštvaná, ale keď pani Bobošíková vošla, nepoužila som výraz uviazaná na špagáte, len som pacientku upozornila, či nemohla chvíľu počkať, kým sestrička otvorí dvere a nie vyklopkávať. Áno, povedala som jej, keď sa ospravedlnila, že už to bolo neskoro. Stalo sa a nech si to vysvetlí kto chce a ako chce.“
