Českej republike. Za svoju literárnu tvorbu získala Cenu Ministerstva školstva SR, Cenu Mikuláša Kováča udelenú Literárnym a hudobným múzeom pri ŠVK v Banskej Bystrici a Cenu Jana Masaryka udelenú nadáciou Janua v Prahe. V blízkej dobe uzrú svetlo sveta jej ďalšie dve básnické zbierky – Koreň v rodnej zemi a Husle v nás.
Môžete sa našim čitateľom trochu predstaviť?
- Mám tridsaťsedem rokov, dve deti a manžela Iva, o ktorom sa dá hovoriť v superlatívach. P rokoch práce v školstve momentálne pracujem manuálne, čo beriem ako relax. Psychicky ma to dosť oslobodzuje. Zamestnávateľ ma podporuje v tvorbe, čo ma prekvapilo a potešilo zároveň, pretože vyrába komponenty pre automobilový priemysel a to je od literatúry vzdialené asi ako nebo od zeme.
Kedy ste prišli na to, že máte „básnické črevo“? Zdedili ste ho po niekom z rodiny?
- Pokiaľ viem, nikto v rodine sa literatúre nevenoval profesionálne, ale všetci sme doma radi čítali a knihy tvorili neodmysliteľnú súčasť môjho detského sveta. Okrem toho sa u nás veľa spievalo, otec hrával na harmonike, tak zrejme v tom spočíval zrod môjho zmyslu pre rytmus. Človek sa básnikom asi nestáva, niečo sa síce môže naučiť, ale ja schopnosť pracovať so slovom beriem skôr ako dar od Boha. Kedysi som si myslela, že spisovateľ musí byť učený a odmeraný človek, ale intelekt nie je rozhodujúci natoľko, ako vnímavosť a dobré pozorovateľské schopnosti. Vzťah k literatúre ma viedol k štúdiu na knihovníckej škole a následne na pedagogickej škole. Písala som však už predtým a prvú báseň mi publikovali v časopise Kamarát, keď som mala 14 rokov.
Aká bohatá je vaša tvorba a ako môžete stručne charakterizovať zbierky, ktoré vám vyjdú?
- Doposiaľ mi vyšli tri básnické zbierky - Vinopády (2000), Úponky (2001) a Spieva mi život (2003). Kniha Koreň v rodnej zemi prinesie môj pohľad na rodnú dedinu Prašice a jej okolie. Tridsať básní tejto zbierky vznikalo postupne, sú prežité a vycizelované a niektoré sú už verejnosti známe. Ďalšie sú však úplné novinky, napríklad Pieseň Chotiny – povesť o dcére zemana Nemeshegyiho, podľa ktorého sú pomenované Nemečky. Druhá zbierka Husle v nás je z prostredia Záhoria, kde teraz s rodinou žijeme. Zaujímavých je v nej osem veršovaných povestí, ale verím, že čitateľov oslovia a zaujmú všetky básne tejto knihy.
Je ťažké ponúkať umenie dnešnému uponáhľanému svetu? Nebojíte sa prípadného nezáujmu?
- Pozorujem uponáhľanosť ľudí, ich vyčerpanosť, často apatiu. Keďže mnohí majú dnes ekonomické problémy, literatúra sa často ocitá na okraji ich záujmu. O poézii sa niekedy hovorí ako o Popoluške, lebo ľudia sa niekedy neoprávnene domnievajú, že verše sú ťažko zrozumiteľné, a preto ich odmietajú. Schopnosť vnímať poéziu vyžaduje náročnejšieho čitateľa, no ja sa stále stretávam s pozitívnou odozvou. Tá ma vedie k ďalšiemu písaniu i napredovaniu.
Kde beriete inšpiráciu a čo chystáte ďalej?
- Zaujímam sa o históriu, súčasné spoločenské dianie a rada komunikujem s ľuďmi. K mojím záľubám patrí aj výtvarné umenie a hudba. Všetko to pôsobí veľmi inšpirujúco a prináša nové podnety k tvorbe. Čo chystám? V októbri som pozvaná do pražskej kaviarne Poetika, kde sa uskutoční večer mojej poézie. Veľmi ma potešilo, že záštitu nad podujatím prevzal český minister kultúry. Chystám aj ďalšiu zbierku Po špičkách a knihu akrostichov, kde sa jednotlivé verše štyridsiatich básní začínajú postupne nasledujúcimi písmenami abecedy. Tá má zatiaľ pracovný názov Pri zemi.
