i s basgitaristom Jurajom Toporom.
Môžeš nám podrobnejšie opísať pôsobenie Tublatanky v USA?
- V Amerike sme boli od 22. augusta do 1. septembra. Odohrali sme tam dva koncerty – jeden v Chicagu a ďalší v New Yorku. Koncerty boli pre Slovákov a Čechov, ktorí tam žijú. V Chicagu išlo o festival a v New Yorku o náš sólový koncert. Pobyt v Amerike sme spojili i s načerpaním novej energie, takže to bola pracovno-oddychová cesta. Počas koncertov som plnil aj funkciu kameramana a fotografa, takže som bol na pódiách dostatočne vyťažený. (smiech)
Akí boli fanúšikovia?
- Fanúšikovia boli veľmi vďační, že sme za nimi pricestovali. Odozva u nich bola dosť podobná tej, ktorú zažívame na koncertoch u nás a v Čechách. Poznali naše skladby a spievali ich spolu s nami. Zabávali sa a my sme si koncerty užívali spolu s nimi. Keď sme boli v roku 2000 v Chicagu, tak sa podarilo jednému Černochovi dostať sa cez ochranku k nám na pódium. Videl nás prvý a zároveň zrejme i poslednýkrát v živote, a preto ma potešilo, keď som opäť tento rok videl v hľadisku Černocha... (úsmev) V Amerike je nepísané pravidlo, že po koncerte prídu účinkujúci medzi fanúšikov. Z osobných rozhovorov sme mali aspoň šancu zistiť, ako tam ľudia žijú.
Ako ste zužitkovali voľný čas?
- Po New Yorku nám robil sprievodcu môj kamarát Edie, ktorý tam žije dvanásť rokov. Boli sme v NBC vo chvíli, keď robili prípravu na natáčanie MTV Awards, obzreli sme si Time Square, Madison Square Garden, navštevovali sme reštaurácie, absolvovali sme plavbu na lodi... Chicago sme trochu poznali, kdežto New York bol pre nás premiérovou záležitosťou. Boli sme aj na koncerte v jednom bluesovom klube v Chicagu, kde koncertoval Andre Taylor. Klub mal dve sály – v jednej hrala kapela a v druhej sa ďalšia pripravovala na vystúpenie, čiže tam týmto spôsobom nepretržite bežal bluesový program. Riedili tam vodku s vodou, takže aj v Amerike sú takéto veci bežné, možno ešte bežnejšie ako u nás. Neviem si predstaviť, že by som tam zostal žiť. Na Slovensku je Amerika! V Spojených štátoch nehrozí, že sedíte vonku na terase a popíjate drink. Je tam hrozná disciplína, veľmi veľa vecí majú zakázaných a osobne som sa tam necítil dobre. Život v USA nie je jednoduchý.
Z Ameriky sa vráťme na Slovensko – čo momentálne Tublatanka robí?
- Od 20. septembra sme zatvorení v štúdiu a nahrávame cédečko s vianočnými koledami. Takýto počin urobila Tublatanka v roku 1992 a o tieto pesničky je aj po rokoch veľký záujem. Reedícia prvého vianočného albumu však nie je možná, pretože česká firma, ktorá ho vtedy vydala, sa už takými vecami nezaoberá, avšak vlastní vydavateľské práva. Preto sme sa rozhodli vydať nový album s rockovými koledami. Ide o nadčasovú vec, ktorá sa – dúfame – bude predávať minimálne tak dobre, ako prvý vianočný album. Nahrávame u nášho producenta Jura Kupca. Pracujeme s ním na treťom albume, máme s ním dobré skúsenosti.
Na čom „bazírujete“ pri koncertoch - máte nejaké nadštandardné požiadavky?
- Nemyslím si, že máme náročné požiadavky. Nechceme päťhviezdičkový hotel, dámsku spoločnosť ani limuzínu. Skôr požadujeme slušné ubytovanie, čistú toaletu, minerálku na pódiu. Bazírujeme na vyvýšení pre bubeníka, ktorý je najdynamickejšou zložkou v kapele, dobrých svetlách a kvalitnom ozvučení a všetko uvádzame aj v zmluve. Niekedy sa stane, že niektorú z požiadaviek organizátor prehliadne a potom sa to musí riešiť dodatočne.
Na ktorý koncert Tublatanky si rád zaspomínaš?
- Na koncert v Londýne pred tromi rokmi, keď som bol medzi dvomi operáciami kolena a odohral som ho za pomoci bolesť utišujúcich prostriedkov. Bola tam výborná aparatúra, technici, zvuk a išlo o jeden z našich najlepších koncertov. Kapela má na čom stavať a som presvedčený, že máme pred sebou ešte veľa dobrých koncertov, pretože nás hranie baví - odkaz pre neprajníkov. (smiech)
Osoby zo šoubiznisu sú častým a vďačným sústom slovenského bulváru. Ako to ty vnímaš?
- Na slovenskom bulváre sa zabávam a odporúčam to aj ľuďom, ktorí bulvárne plátky čítajú. Treba brať tieto informácie s rezervou. Niektorí novinári píšu bez toho, aby si zistili, aká je realita, a tak som sa dozvedel, že tajne randím so ženou, ktorá je – čo autorovi absolútne nevyšlo – už devätnásť rokov mojou manželkou. Vymyslel som si však metódu, ako sa brániť, i keď zatiaľ som ju nemusel použiť, pretože som sa dokázal nad rôznymi bulvárnymi informáciami povzniesť – má podobu nenásilnej facky na verejnosti, prípadne tréningu na boxerskom vreci... (smiech) Mne bulvárne informácie nedokážu ublížiť, skôr mi môžu pokaziť mienku, ktorú o mne majú ľudia. Ale na druhej strane aj zlá reklama je reklama. Musíme si niečo v súvislosti s bulvárom pretrpieť a naše rodiny spolu s nami. No sú aj novinári, ktorí sú „fundovaní“ a s ktorými máme iba dobré skúsenosti.