ac, než zdraví ľudia. Neveríte? Tak čítajte ďalej.
Môžete Diamant predstaviť?
Michal – Ako Diamant existujeme od februára 2002 a pôsobíme aj v cirkevnom spevokole Ruže. Ja (Michal Belica) hrám na klávesy a som vraj kapelníkom, Hanka Tarinová hrá na doprovodnú gitaru, Jozef Tarina na basgitaru, František Španko na sólo gitaru a Stanko Klačanský je spevákom i technikom.
Stano – Chodili sme si vzájomne vinšovať, doniesli sme nástroje a hrali ľudovky a to bol odrazový mostík, že sme postupne začali hrávať po rôznych akciách v okolí. Prvou našou akciou, keď sme začali vystupovať pod názvom Diamant, bol ples vozíčkarov v Trenčíne v spomínanom februári. Keďže sa ples vydaril, inšpirovalo nás to. V našom repertoári máme ľudovky i country pesničky.
Vaša kapela je výnimočná v tom, že Michal je na vozíčku a Jozef zasa nevidiaci.Ako to zvládate?
Michal – V roku 1983 (deň po prvom svätom prijímaní) som dostal mozgovú porážku. Zasiahlo mi to pravú stranu, ktorá mi ochrnula. Dovtedy ma muzika nezaujímala, našiel som si k nej cestu až po tom, čo som zostal na vozíčku. Vedel som, že existujú akordy, ale nevedel som ich zahrať. Aby som sa akordy naučil, rozpísal som si tóny, z ktorých sa akord skladá a takto som začal hrať na klávesy. S tým, že mi ochrnula ruka, nič neurobím, taká je realita, ale dá sa to zvládnuť a má to zmysel aj bez nej. Snažím sa v hraní stále zdokonaľovať. Som presvedčený, že Pán Boh možno niekde uberie, ale navýši na inom mieste, preto som vdačný za to, čo mám.
Jozef – Vyrastal som v chudobnom prostredí. Pôsobením vlhkosti som prišiel o zrak – spal som v izbe, kde sa od nej cez zimu vytvárali cencúle. Postupne mi odchádzali očné nervy a doktor povedal, že sa s tým nedá nič robť, vraj prídem celkom o zrak, čo sa aj stalo. Už 35 rokov žijem v slepote, ale zasa veľmi dobre počujem. Manželku Hanku, ktorá s nami hrá v kapele, som si vybral podľa hlasu, lebo som ju počul spievať.
Hanka – Pochádzam z Čiech, ale zo Slovenska by som už neodišla, páči sa mi tu a vždy sa mi aj páčilo.
Pre svoju výnimočnosť ste boli nedávno mediálnymi hviezdami v relácii jednej z komerčných televízií. Ako vás našli?
Michal – Bol u mňa na návšteve bývalý spolužiak, s ktorým som chodil do školy v Bratislave. Videl u mňa klávesy, zahral som mu a jemu sa to veľmi páčilo. Povedal, že s tým treba niečo urobiť. O týždeň mi volal, že sa mi ozvú z jednej komerčnej televízie a prídu o nás natáčať príspevok. V dedine ich príchod spôsobil doslova revolúciu, ale tak to väčšinou chodí. (úsmev) S výsledkom sme boli veľmi spokojní, pekne to spracovali.
Stano – Prišli s predstavou, že tu nájdu chudáčikov na vozíku a nevidiaceho, lenže opak sa stal pravdou. Náš optimizmus im vyrazil dych a úplne sme ich zaskočili.
Pri vás nuda nemá šancu. Spomeniete si na nejaké úsmevné príhody, ktoré ste zažili?
Stano – S cirkevným spevokolom Ruže sme raz boli hrať na svadbe v kostole v Nitrianskej Strede. Práve tam mali prvé sväté prijímanie, čiže kostol bol krásne vyzdobený. Vítala nás kostolníčka, ktorá sa nevidiaceho Jozefa spýtala, či sa mu páči výzdoba. Samozrejme, že Jozef ju pochválil... (smiech)
Jozef – Pridám aj ja jednu – boli sme hrať pre nevidiacich v Topoľčanoch a bez toho, že by sme si uvedomili súvislosti, sme zahrali z repertoára po sebe pesničky s názvami Ešte som nevidel, Niekto raz uvidel a tretiu Už to vidím jasne... Život berieme s humorom, ktorý máme veľmi radi.
Kde najčastejšie hrávate?
Jozef – Potulujeme sa po krčmičkách v okolí a hráme aj na rodinných udalostiach. Ľudia sú radi, keď si môžu vybrať pesničky, ktoré chcú počuť. Sme veľmi dobrá partia, super kolektív, dobre si rozumieme a čo je najpodstatnejšie – hráme ľuďom pre radosť.