metrov od neho vtedy pri nešťastí v bani na Ostrave, kde brigádnícky pracoval, zahynuli jeho štyria spolupracovníci. Stačilo málo a počet rodín, ktorým táto tragédia vzala milovaného človeka, by o jednu vzrástol. Mal však šťastie. Prežil. A aj keď by na smutnú udalosť spred rokov najradšej zabudol, nedá sa. Po nedávnom nešťastí v Novákoch sa mu spomienky začali vracať...
„Viem, na čo idem spomínať,“ začína svoje rozprávanie pán Savara. „Mám to všetko pred očami, akoby to bolo včera. Viem si presne predstaviť, čo sa tam asi stalo. Aj ten pocit, ktorý majú tí siedmi, ktorí smrti unikli. Viem, lebo som to zažil,“ dodáva dnes už takmer sedemdesiatročný dôchodca.
Za baníka sa vyučil začiatkom šesťdesiatych rokoch vo vtedajšej Bani Mier v Novákoch, kde pracoval päť rokov. Keď baňa po krátkom čase z dôvodu vyčerpania zdrojov ukončila svoju činnosť, ťažba sa presunula do Bane Mládež, dnešnej Bane Nováky. „Priznám sa, že v tom čase už moje srdce pre banícke remeslo nebilo. Stal sa zo mňa Baťovanec. Tu som sa usadil, oženil a založil si rodinu. Pribúdajúce starosti po založení rodiny, bytová a mzdová otázka ma ale priviedli k tomu, aby som hľadal nejaké riešenie. A práve v tomto období som opäť začal uvažovať o práci v bani,“ spomína pán Savara, ktorý v tej dobe pracoval v Závodoch 29. augusta v Partizánskom. Keď prišla do závodu ponuka ísť na brigádu do bane v Ostrave, pre vyučeného baníka to bola jasná voľba. Predovšetkým dobré finančné ohodnotenie ho motivovalo natoľko, že sa na brigádach zúčastnil celkovo trikrát, v roku 1960, 62 a 64. A práve tá posledná brigáda sa mu stala skoro osudnou.
Najhoršie bolo ticho
Koncom októbra 1964 nastúpil pán Savara ako pomocný baník na brigádu v Orlovej na šachtu Antonína Zápotockého. Aj keď bol vyučený baník a mal dostatok skúseností s fáraním v bani, práca pomocníka mu vyhovovala.
Bolo to v polovici novembra, keď ako každý deň nastúpil na rannú smenu. „Smenový predák nám rozdelil pracovné úseky na stene. Ako pomocník som si išiel pripraviť dosky na utesnenie stropu. Pri chystaní dosiek prešli okolo mňa dvaja pracovníci zabezpečujúci prísun potrebného materiálu, za nimi po chvíli ešte jeden. Prešli dve-tri minúty a vtedy to prišlo. Ohlušujúci hukot, praskot, zvírený prach. Nebolo vidieť ani na krok, ťažko sa mi dýchalo. Zavrel som oči, priložil si ruku s rukavicou na ústa, aby sa mi ľahšie dýchalo. Čakal som a rozmýšľal, čo sa to vlastne stalo,“ rozpamätáva sa pán Savara na situáciu v šachte. Najprv ho napadlo, že niektorý z pracovníkov nedbalo spustil dole úpadnicou vozík naložený železným materiálom a ten roztrhol vzduchové potrubie. Preto ten hukot a prach. Po krátkom čase hluk stíchol, prach sa usadil a nastalo hrobové ticho. „To ticho bolo desivé, pocítil som strach. Otvoril som oči a vtom som videl, ako sa oproti mne posúva vozík na materiál. Nešiel však po koľajniciach, ale mimo nich. Niečo ho tlačilo. Vzal som do rúk svetlo z prilby, aby som sa pozrel, čo ho tlačí. Nevidel som nič, len som počul akési odfukovanie. Kričal som, kto je tam, ale nikto sa neozýval. Spravil som krok dopredu a vtedy som sa zaboril do nejakej mäkkej hmoty. Nechápal som, čo to môže byť. Zával? Tá hmota sa mi však nepozdávala. Bola vlhká, sliznatá a tiahla sa asi desať metrov postupne hore až po strop. Aj keď som už robil ôsmy rok pod zemou v rôznych prostrediach, nebolo mi vtedy všetko jedno. Spomenul som si, že tí traja pracovníci, čo pred chvíľou okolo mňa prechádzali, nemôžu byť ďaleko. Začal som na nich kričať, aby sa ozvali. Búchal som po potrubí, ale zbytočne. Všade bolo ticho,“ dodáva.
Nemali šancu
Hneď ako sa pán Savara spamätal, utekal ohlásiť na najbližšie pracovisko, ktoré bolo asi 50 metrov od neho, čo sa stalo. Smenový predák po obhliadke okamžite nariadil únik z pracovnej steny, nahlásil situáciu dispečerovi na povrchu a ten privolal záchranárov. Spočítali pracovníkov. Chýbali štyria. Traja spomínaní pracovníci a jeden strojník, ktorý obsluhoval fúkajúci stroj.
Záchranári sa hrnuli do 800 metrovej hĺbky v nádeji, že nájdu niekoho živého. Žiaľ, nepodarilo sa. Pri likvidácii následkov smutnej udalosti našli záchranári všetkých štyroch mŕtvych. „Dvoch z nich doslova zbierali po kúskoch. Valiaca masa, ktorá sa na nich pod obrovským tlakom hrnula, ich roztrhala. Veď aj banské vozíky boli stlačené ako palacinky. Nemali šancu. Strojníka našli zaliateho masou v stoji, presne v tej istej polohe. Štvrtý bol tiež zaliaty masou až po čelo. Možno, keby si bol odhrnul rukou tú masu z tváre, mohol dýchať. Ale najskôr mu zrejme zalialo ruky a v tej mase sa nedá vôbec hýbať,“ vysvetľuje pán Savara.
Čo sa tam dole stalo?
Banské nešťastie, ktoré bolo prvým prípadom v Ostravsko-karvinskom revíri, okamžite začala vyšetrovať odborná komisia. Niekoľko dni strávil s ňou aj pán Savara, ktorý dookola rozprával všetko, čo si pamätal. Dokonca šiel tri dni po nešťastí spolu s komisiou dolu do šachty, aby im všetko podrobne ukázal. „Zistilo sa, že už niekoľko rokov zasypaná stará šachta sa dala do pohybu. Je to taký 800 metrov hlboký stĺpec v zemi o priemere asi 7-8 metrov, ktorý sa postupne zasypával štrkopieskom, hlinou, vodou, popolom a vyťaženou hlušinou. Z nej sa vytvorila za ten čas slizká hmota. Dole v podzemí boli vybudované betónové bariéry a tie nevydržali tlak masy. Ja som mal veľké šťastie, pretože tam, kde som stál, už masa stratila silu. Vybláznila sa po starých chodbách a skončila blízko nášho stenového porubu. Bol som len 18-20 metrov od toho spolupracovníka, ktorého po čelo zalialo,“ konštatuje pán Savara.
Napriek tomu, že mu ponúkli možnosť ukončiť brigádu, neprijal to. V bani zostal ešte desať mesiacov, kým sa brigáda neskončila. „Po tej udalosti som mal všelijaké myšlienky. Viacerí uvažovali o tom, že odídu. Ale ja som zostal. Nikto nemohol tušiť, že sa to stane. Tam dole nemyslím na to, že sa niečo také môže stať. Je to práca, všetci vedia, čo majú robiť. V podzemí sa stále dejú nepredvídateľné veci, hlavne tam, kde človek zasahuje do jeho celistvosti. Z každej takejto udalosti by sa mali všetci poučiť, nie silou-mocou hľadať vinníkov. Možno sa mi to ľahko hovorí, pretože ja som prežil. Ale sú to nevyspytateľné udalosti. Keby všetci mysleli na možne riziká, nikto by do baní nešiel,“ zdôrazňuje.
Mal som šťastie
Na pohrebe svojich spolupracovníkov pán Savara nebol. Jeho kolegovia mu odporúčali, aby tam nešiel, aj kvôli rodinám pozostalých. Ani on sám tam nechcel ísť. Aj keď si ich veľmi vážil, jednoducho sa mu nedalo. „Možno som sa bál, že by sa ma niekto z rodiny pozostalých na niečo vypytoval,“ vysvetľuje. A možno sa bál aj toho, že mu niekto bude vyčítať, prečo on prežil a iní nie. Pretože je ťažko niekomu, kto stratí milovaného človeka, vysvetľovať, že pán Savara mal jednoducho šťastie. Tí ostatní štyria boli, bohužiaľ, v zlom čase na zlom mieste.
„S odstupom času si ešte viac uvedomujem, aké šťastie som vtedy mal a aký som rád, že som to prežil. Spomienky vo mne prebudilo nešťastie baníkov v Novákoch. Viem, čo to je. Ja som to zažil. A, chvalabohu, prežil,“ priznáva.
Autor: Martina Dušová
