Prevzali si ich: Dušan Barborka, Tobiáš Bíro, Pavol Brňo, Michal Buchel, Miroslav Bujna, Marta Ďuračková, Ján Gajdoš, Ivan Gendiar, Roman Halmo, Rastislav Hatala, Jozef Jakubík, Jaroslav Javorík, Ivan Jurík, Branislav Klačanský, Dalibor Krumpál, Jaroslav Kubjatko, Štefan Liday, Libor Majeský, Juraj Oršula, Igor Patay, Pavel Stanko, Peter Ševčík, Peter Šimko, Jaroslav Špeťko, Anna Vanková, Vladimír Vinkler a Ľubomír Zubaj.
Diamantovú Janského plaketu, ktorá znamená 60-násobné darcovstvo krvi, prevzali piati darcovia. U nich sme vyzvedali, čo ich viedlo k takémuto činu, ba dokonca stalo sa to pre nich pravidelným rituálom.
František Beňuška: „Prvýkrát som daroval krv ako vojak základnej vojenskej služby.“
František Šramatý: „Prvýkrát som daroval krv tiež na vojne v roku 1975. A potom som daroval krv preto, lebo bola potrebná pre brata, ale aj pre kolegov, kamarátov, priateľov.“
Ján Blaška: „Daroval som kvôli tomu, že sa nám narodil syn. Manželka a ja máme rovnakú krv, takže nášmu synovi museli automaticky vymeniť krv a za ňu potrebovali náhradu. Nevedeli sme dopredu o tom, že ja aj manželka máme rovnakú krv. Keďže niekto daroval synovi krv, ja som musel vrátiť a odvtedy som to stálym darcom.“
Ľubomír Šínsky: „V 1981 som prvýkrát daroval krv. Daroval som spontánne, skrátka bolo treba, tak som šiel. Teraz mi už dajú vedieť aj mobilom. Aj to je jedna z možností ako zavolať darcu, keď ho potrebujú.“
