ného syna Patrika a dvanásťročnej dcéry Anety. Naše pozvanie na tento rozhovor neodmietla.
V akej rodine ste vyrastali a mali ste nejakým spôsobom blízko k športu?
Vyrastala som v bežnej rodine s dvoma sestrami. Z najbližšej rodiny som jediná športovkyňa, pretože ani rodičia, ani sestry bližší vzťah k nejakému druhu športu nemali.
Ktorým športom ste sa venovali od žiackych rokov?
Na Základnej škole v Prašiciach to bola vo všeobecnosti ľahká atletika a pod vedením Vlasty Kalužovej, našej telocvikárky a dlhoročnej brankárky topoľčianskej hádzanej, to boli všetky druhy loptových hier.
Aké boli vaše prvé kroky k hádzanej a prvé dotyky s ňou?
Bolo to v rodných Tvrdomesticiach na málotriedke a potom už pod vedením spomínanej Vlasty Kalužovej v Prašiciach. V 8. ročníku ZŠ som už pokračovala v hádzanárskom klube v Topoľčanoch.
Čím si vás hádzaná už v detskom veku získala?
Našla som pri nej dobré priateľky, boli sme dobrá partia a darilo sa nám aj športovo, keď sme postúpili do dorasteneckej ligy.
Ktorý post v hádzanej vám bol a je najbližší?
Okrem brankárky som už hrala všade, najčastejšie na poste spojky, ale aj na pivote.
Počas vysokoškolských štúdií ste hrali v Plastike Nitra najvyššiu súťaž. Ako si na toto obdobie spomínate?
V kádri sme boli viaceré študentky s určitým rešpektom. Bol vždy dosť široký a úspechom už bola nominácia na zápas. Prvý rok počas môjho pôsobenia v Nitre sme hrali o záchranu, ale potom to už bolo lepšie. V Nitre vtedy pôsobil aj Jiří Zerzáň, výrazná trénerská osobnosť. V Nitre som pôsobila aj na hosťovaní spolu s Libušou Ivanovou v sezóne 2001/2002 pod vedením trénera Leonida Ratnera, keď sa Nitra v najvyššej súťaži zachraňovala.
Váš manžel Peter sa ako brankár tiež venoval hádzanej. Našli ste sa práve pri tomto športe?
V podstate áno. V príprave sme ešte ako dorastenci hrávali proti sebe zápasy a vzájomné sympatie nenechali na seba dlho čakať.
Je niečo, čo vám na súčasnej ženskej hádzanej prekáža?
Ak rozhodcovia dopustia príliš tvrdú hru a ak vedome ovplyvňujú výsledky zápasov.
Pracujete ako učiteľka. Vždy ste ňou chceli byť?
Chcela som byť učiteľkou, ale v materskej škole. To by som však aj cez týždeň musela byť na strednej škole v Leviciach alebo v Modre, no hádzanú som chcela trénovať v Topoľčanoch, a tak som sa rozhodla pre gymnázium.
Ako sa vám darí zvládať zamestnanie, rodinu a hráčske i trénerské pôsobenie v hádzanej?
Čo sa týka detí, tie sa venovali viacerým športom, ale teraz sa venujú hádzanej. Dcéra je na tréningoch so mnou a pre nás všetkých je dôležitá časová organizácia dňa a týždňa.
Čo očakávate od rozbehnutej sezóny ako hráčka a trénerka?
V prvom rade to, aby sme mali čo najmenej zdravotných problémov a aby sa nám športovo darilo. Veľmi ubíjajúce je to, ak prehráte vyhratý zápas. Bola by som rada, keby sme predchádzali zraneniam aj u veľmi mladých hráčok, ktoré dostávajú šancu v kolektíve žien.
Čím napĺňate vzácne chvíľky, ktoré máte sama pre seba?
Aj ja mám rada dobrú knihu, príjemný film, no teším sa najmä na spoločné chvíle všetkých členov rodiny. Stále viem, aj ako to vyzerá záhradke v Tvrdomesticiach, kde sestry občas navštívim.
