cestovateľ František Kele.
Ako ste pricestovali na besedu s čitateľmi?
Vlakom. Bola to pohodlná cesta, lebo cestovalo málo ľudí, a tak som mal celé kupé pre seba.
A čím najradšej cestujete?
Najradšej autom, ale musím byť za volantom, nie ako pasažier. Keď som bol pred pár dňami s manželkou v Polynézii, prenajali sme si auto, a to bolo najlepšie. Sú rôzne spôsoby dopravy – taxík, autobus so sprievodcom. Ponuka je široká, lebo turistika je veľký biznis. Ale my sme neboli bežní turisti! Naša cesta mala aj názov - Expedícia Raiateia 2006. Raiateia je jeden z ostrovov Francúzskej Polynézie. Na cestách sme boli skoro mesiac a vrátili sme sa pred piatimi dňami.
Keď som už povedal názov, musím povedať aj to, že všetky moje cesty majú označenie. Toto bola cesta pod gestorstvom Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika. Do francúzskej časti Polynézie chodím najčastejšie v súvislosti so Štefánikom, pretože tam zanechal po sebe svoje stopy.
Je dôležité zanechať stopy?
Zaoberám sa aj teóriou cestovateľstva a moja téza, ktorej nie všetci prajú, hovorí, že nie každý, kto cestuje, je cestovateľ. Môže to byť len obyčajný cestujúci. Cestovateľ je ten, ktorého cesta má zmysluplný cieľ. Nejdem na cestu len tak naverímboha, ale preto, lebo chcem niečo napríklad vybádať. Ciele môžu byť vedecké, športové i iné. Cestovateľ musí po sebe zanechať aj stopu – film, knihu, sériu článkov, teda nenechať si to iba pre seba, ale povedať to aj iným.
Nečudujem sa tomu, že mnohí polemizujú, lebo veľa ľudí cestuje len tak, kde ich nohy zavedú. Vy pôsobíte dosť systematicky.
Robím to 35 rokov a až na dve - tri výnimky všetky cesty mali cieľ. Je úžasné, že sa veľa cestuje, a to je dobré. V susednom Česku boli úžasní Hanzelka so Zigmundom, ale sú tisícky ďalších, ktorí sa túlali po svete a cestovateľmi nie sú. Nezanechali po sebe stopu. Niektorí ani stopu po sebe nechceli zanechať. Cestovateľstvo je remeslo, je to profesia, a vôbec nie jednoduchá.
Cestovateľstvo ako remeslo a povolanie – tak to asi nie je klasický názor v spoločnosti. To znamená, že na úradoch do oficiálnych formulárov a tlačív vpisujete do kolónky zamestnanie – cestovateľ?
Píšem si to do životopisu. Na živnostenskom úrade neevidujú takéto povolanie. Keby som bol mladší, tak by som to vybavil. (smiech) Veď nie som jediný cestovateľ, mám nasledovníkov. V dobe, keď som začínal, bol som však jediný a mal som šťastie, že som vôbec mohol bez nátlakov a obmedzení vycestovať z Československa. Ani neviem, prečo sa to tak stalo. Vždy som čakal, že niekto príde a povie: Takto to ďalej nejde.
V súčasnosti Peter Ondrejovič známy ako Becko alebo Pavol Barabáš absolútne spĺňajú moje predpoklady o cestovateľstve. Takže myslím si, že aj oficiálne by mohla existovať kolónka – cestovateľ.
Už od detstva ste chceli byť cestovateľom?
Mama mi pripomínala, že som chcel byť prezident, ale nevedeli nájsť takého pána prezidenta, ktorý by ma vzal do učenia. Rodičia majú aj inú milú spomienku. Z tkaného koberca som si vpredu zložil špic – to bola moja loď a od otca som zobral atlas, hoci som nevedel čítať a mal som ho aj naopak - a cestoval som. Vedel som, že modré je voda a ostatné je súš. To boli moje prvé cestovateľské hry. Môj otec to vo mne rozvíjal, lebo v chlapčenskom veku vychoval zo mňa turistu, lyžiara, horolezca. A horolezec túži po pohoriach a aj po tých, ktoré sú vzdialené, takže má aj cestovateľské túžby.
Štefánik je vaša obľúbená osobnosť?
Teraz sa posledné roky venujem tomu, že chodím na miesta, kde pôsobili významné slovenské osobnosti. Vybral som si aj takých, ktorí boli zároveň cestovateľmi. Mám troch, na ktorých pracujem – Milan Rastislav Štefánik, Móric Beňovský a Martin Kukučín.
Existujú ešte aj nejaké iné osobnosti – cestovatelia z dávnejších čias?
Nemáme veľa cestovateľov. Dokonca aj cestopisy v období tesne pred vojnou boli neraz aj fiktívne, teda spisovateľ naštudoval materiál o krajine a napísal knihu. Na druhej strane napríklad Klára Jarunková, ktorú mám rád, bola zo dva týždne na študijnej ceste v Brazílii a napísala o tom pekný cestopis. Nie je to na základe veľkej výpravy, ale motivovala ju návšteva a dojmy. Teraz pracujem na lexikóne slovenských cestovateľov druhej polovice 20. storočia. Mám problém dať dohromady guču silných ľudí. Zaradil som tam aj mladších, ktorí začali v 90. rokoch a zachytávam obdobie až do roku 2005. Maďari, Poliaci, Česi, Rakúšania – oni majú dosť cestovateľov, ale my nie.
A čím to je?
Záleží to od viacerých faktorov. Veľa to súvisí so vzdelanosťou, historickým pozadím, s možnosťami, aké mali Slováci. Mali sme skromnejšie podmienky ako Česi, veď aj ten Matúš Čák Trenčiansky nebol Slovák. Nemali sme kráľov. Aj tie osobnosti, ktoré sa preslávili v inom ako v cestovaní, sa museli realizovať inými spôsobmi. Dionýz Štúr ako riaditeľ Geologického inštitútu vo Viedni a aj Móric Beňovský sa realizoval vo francúzskych službách.
Pred pár dňami ste prišli z Polynézie. Trávite vianočné sviatky vždy doma?
Budem doma. Som veľmi úzko zviazaný z rodnou krajinou. Odolal som aj mnohým ponukám žiť v zahraničí ešte v časoch, keď to bolo lukratívne. Stalo sa mi tento rok, že jeden priateľ z Kanady, pozerajúc na moju Felíciu, mi hovoril s úsmevom: Na čom ty jazdíš, čo to je za auto? Ty somár, keby si zostal u mňa a prijal to miesto, čo som ti vybavil, tak jazdíš dnes na Chevrolete.
Pri plánovaní ciest chcem byť väčšinou na sviatky doma. Urobil som za 35 rokov asi vyše 70 väčších ciest a len zo dva–trikrát som bol počas sviatkov v zahraničí. Na ceste v Polynézii som mohol s manželkou silvestrovať na ostrove Bora-Bora. Nebolo by to úžasné? Ale my sme chceli byť doma.
Spomeňte si na Vianoce mimo domova.
Mám veľmi pekné spomienky na moju prvé cestu okolo sveta na rozhraní rokov 1980 – 81. Na ceste sme boli dvaja. Vianoce sme strávili v Mŕtvej doline (Death Valley) na území USA. Je to preliačina – dno bývalého slaného jazera. Bola krásna mesačná noc zo Štedrého dňa na 25. december a vytváralo to ilúziu akoby zasneženej krajiny. Úplnou náhodou, keď sme minulý týždeň leteli z USA späť do Európy, tak sme preleteli práve nad týmto údolím. Zaspomínal som si. V ceste sme pokračovali a Silvester sme už trávili v San Franciscu na Golden Gate Bridge. Začali sme síce so želiezkami na rukách, ale bolo to pekné.
Želiezka na rukách? To musíte vysvetliť.
Prišli sme večer o pol deviatej na most, ale sektor pre chodcov bol zatvorený. My sme si povedali, že zatvorená brána pre nás nie je prekážka. Preliezli sme, urobili asi sto krokov a už nás chytili policajti. Boli však veľmi milí. Povedali sme im, že sme z Európy a máme pri sebe aj šampanské. Pýtali sme sa, prečo to bolo zatvorené, a dozvedeli sme sa, že len v silvestrovskú noc sa tadiaľ nedá prechádzať, lebo vtedy tam prichádzajú samovrahovia a skáču z mosta. Povedali: Mysleli sme si, že ste prišli otvoriť sezónu, hádam ste prví, ktorí chcú skočiť. Potom nás zaviedli späť a my sme im dali jednu fľašku. Až tak dobrí boli tí americkí policajti, že sa nepodobali na Američanov. (smiech) Toto boli romantické sviatky.
Kde zvyknete tráviť Silvestra?
S tým sú problémy. Od mlada som chodieval na Silvestra na silvestrovské túry. Keď som si založil rodinu, tak sa na mňa veľavravne pozerali: Ty ideš na Kriváň alebo na Choč? Keďže moje silvestrovské túry v rodine neboli populárne a ja som im aj uznal, že nie je bohviečo, keď otec odíde z domu, tak som potom trávil Silvestra v rodinnom kruhu. Silvestrovskú túru som si spravil dva dni predtým alebo po Silvestri, v prvých dňoch nového roka. Nemám rád hlučné zábavy. Dlhé roky bývame v Dúbravke a dcéra v Devínskej Novej Vsi a obe tieto časti sú na úpätí Devínskej Kobyly. Prvého januára podnikáme takúto novoročnú túru, oni z Devínskej a my ideme z Dúbravky. Je to ľahká prechádzka.
Autor: ab
