oľčian odišiel a jeho cesta viedla do rakúskej najvyššej súťaže, ktorú chytal v kluboch HC Bruck a West Viedeň a potom päť rokov pôsobil v II. rakúskej lige v Union Leoben. V septembri toho roku sa z Rakúska do Topoľčian vrátil a od októbra začal chytať. V predvianočnom čase sme ho požiadali o rozhovor.
V akej rodine ste vyrastali a aký mala vplyv na váš ďalší život?
Z pohľadu rodičov sme boli nešportová rodina, úplne bežná a dostal som v nej to, čo som do života potreboval. K športu ma však ťahal starší brat Juraj.
V akom smere ste rozvíjali vaše športové aktivity, pokiaľ ste natrvalo neobsadili hádzanársku bránu?
Hral som futbal za dedinský klub, ale aj za žiakov vo vtedajšej Plastike Nitra. Len jednu sezónu som hrával aj ľadový hokej, pretože dochádzka na 12 km vzdialený zimný štadión bola dosť náročná.
Kto vás priviedol k hádzanej? Určite to nebola len brána, ktorá vás priťahovala?
Bol to pán učiteľ Švercel, telocvikár na našej základnej škole. Mne bol post brankára vlastne predurčený, len na chvíľu som to skúšal ako pivot. Na jednom dvore sme boli traja hádzanárski brankári. Spolu so mnou to bol aj brat a sused a spomínaný učiteľ určil do brány ešte aj mňa.
Ako ste sa vlastne dostali medzi hádzanárov Topoľčian?
Bola to trochu zvláštna historka. V hádzanárskom klube LKZ Ivanka pri Nitre som robil brankársku dvojku svojmu bratovi. Na jeden zápas prišiel pozrieť František Kavulič, videl ma chytať a spýtal sa ma, či mám záujem prísť do Topoľčian. Išiel som na skúšku na jeden zápas. Vtedy Topoľčany trénoval František Šulc a rozhodol, že na jednu sezónu ma do kádra berie a potom sa uvidí.
Čo vám okrem titulov majstra Slovenska počas pôsobenia v Topoľčanoch najviac imponovalo?
V prvom rade to bol veľmi dobrý kolektív, pri prvých dvoch tituloch to boli vlastne len topoľčianski chlapci, no aj ja sa cítim ako odchovanec topoľčianskej hádzanej, pretože všetko najpotrebnejšie som dostal tu. Bolo tu priaznivé hádzanárske prostredie, žičliví diváci a ozajstní fanúšikovia s vynikajúcou atmosférou na zápasoch.
Ktorý titul bol a je pre vás najcennejší?
Bol to určite prvý titul aj z dlhodobejšieho hľadiska. Dopracovali sme sa k nemu po predchádzajúcom zisku Slovenského pohára a v roku 1995 sme sa prebojovali do štvrťfinále európskej súťaže PVP. Pre všetkých mal veľkú cenu.
Dlhšiu dobu ste boli s Michalom Melušom najkvalitnejšou a najvyrovnanejšou brankárskou dvojicou v našej najvyššej súťaži. Ako ste spolu vychádzali?
Aj slovo vynikajúco je v tomto prípade slabé. Ako brankári, kolegovia a rivali sme boli bez problémov a dodnes sme veľmi dobrí priatelia.
Ktorý tréner vám dal najviac po športovej i ľudskej stránke?
Každý určite niečo, ale konkrétnejšie ma František Šulc naučil tvrdej robote a vážiť si ju. Ivan Hargaš i dal zas veľa po trénersko-športovej stránke a po ľudskej a odbornej to bol Leonid Ratner ako vynikajúci človek a tréner.
Vo svojich najlepších rokoch ste pätnásťkrát reprezentovali Slovensko. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bolo určite príjemné, hoci sme nič veľkého nedosiahli, ale neboli sme ani poslední v skupine. Boli to dva kvalifikačné cykly v rámci ME a MS. Krátku dobu mi bol reprezentačným trénerom Martin Gregor a potom František Šulc.
Naplnili sa vaše očakávania v Rakúsku a aká bola atmosféra v týchto kluboch?
Mohli v nich hrať len traja cudzinci. Bruck a Leoben sú len menšie mestá a v Brucku nastali finančné problémy. Vo Viedni to bolo horšie a najlepšie som sa cítil v Leobene. Rozišli sme sa však zle, v dnešnom formulovaní neštandardne.
Je súčasná najvyššia súťaž hádzanárov iná, ako bola pred desiatimi rokmi?
Chýbajú kvalitní hráči, od ktorých by sa mladí na tréningoch učili. Kvalita je nižšia, ako bola vtedy, keď sme získali majstrovské tituly.
Aký je váš pohľad na súčasný kolektív topoľčianskych hádzanárov?
Z môjho predchádzajúceho pôsobenia som poznal len dvoch hráčov – Branislava Hodála a Michala Ševčíka. Je to mladý kolektív, v ktorom je istá perspektíva, len je potrebné stabilizovať ho. To je však problém vo všetkých kluboch Slovenska, pretože z pochopiteľných príčin hráči odchádzajú do zahraničia.
Máte štrnásťročného syna Tomáša. Očakávali ste od neho, že sa bude cieľavedomejšie venovať nejakému športu?
Samozrejme som to očakával. Venuje sa ľadovému hokeju a zatiaľ ho to stále baví, ale nie je úplne vylúčené, že by to mohla byť ešte aj hádzaná.
Vraciate sa často do rodnej Ivanky pri Nitre?
Býva tam brat s rodinou. Navštevujem ho, vraciam sa tam rád, hoci nie často. Otec žije v Nitre.
Čo máte na vianočných sviatkoch najradšej?
Je to skutočný oddych s dobrým jedlom a musím priznať, že toto mám na vianočných sviatkoch najradšej. Som v pokoji s rodinou, netrénujeme, nehrajú sa súťaže, ale so synom si na Štedrý deň doobeda zahráme hokejbal. Prvý sviatok vianočný máme vyhradený na návštevy rodiny a druhý sviatok vianočný som bol viackrát so synom na hokejovom turnaji, ktorý tento rok asi nebude.
Sú vo vašej rodine veľké prípravy na vianočné sviatky a je ryba základným chodom na vašom štedrovečernom stole?
Nič špeciálne sa v našej rodine nedeje. Na štedrovečernom stole nechýba zemiakový šalát, pre manželku so synom rybie filé, ale ja mám radšej kurací rezeň.
Čo by ste si okrem zdravia najviac priali do nového roku 2007?
Bol by som rád, keby sa ešte niekto z našej staršej partie do Topoľčian vrátil, pokiaľ títo hráči ešte hrajú a majú určitú kvalitu. S posilneným kádrom by sme mohli ísť v tabuľke vyššie.
