tko po začiatku osemdesiatych rokov v minulom storočí. A práve Petra Schlossera sme požiadali o rozhovor.
Ako sa mladý muž v najlepšom veku, v akom ste vy, dostane za bicie do Tublatanky?
Oslovil ma už člen skupiny Juraj Topor, ktorý je tiež z Topoľčian. Po smrti Doda Dubána Martin Uherčík, vtedajší bubeník, skupine oznámil, že v decembri 2003 končí. Ja som teda prišiel po ňom a na pozvanie Maťa Ďurindu som začal v kapele na skúške v januári 2004.
Poznali ste sa bližšie s Maťom Ďurindom už pred vaším vstupom za bicie do Tublatanky?
Poznal som ho, pretože určitú dobu som v tejto kapele robil technika ešte za života Doda Dubána.
Ako dlho vám trvala adaptácia za bubnami?
Ako muzikantovi mi to trvalo dva-tri mesiace a ako človek som sa tam adaptoval hneď.
Bicie sú trochu špecifický hudobný nástroj. Začínali ste s niektorým iným?
Začínal som s gitarou doma ako samouk, ale veľmi ma to neoslovilo. Chodieval som na skúšanie s kapelou staršieho brata Juraja. Tam mi bicie udreli do očí, začal som to skúšať a neskôr som chodil na bicie aj do hudobnej školy.
Kde a ako ste cvičili na bicích nástrojoch?
Najskôr doma a dva roky po mojom návrate zo základnej vojenskej služby sme založili kapelu, ku ktorej sa pridal aj Juraj Topor.
Ako ste na tom so spevom?
Nie je to moja doména. Vyspevovať môžem skôr s gitarou pri ohníčku.
Ktoré skladby Tublatanky sú vám najbližšie?
Celý život som odchovaný na tvrdej rockovej až metalovej hudbe, tak mi z Tublatanky žánrovo najviac sedia Žeravé znamenie osudu, Pravda víťazí a Skúsime to cez vesmír.
V ktorých štátoch ste už s Tublatankou koncertovali?
V Českej republike koncertujeme ako doma. Boli sme aj v írskom Dubline a v USA v Chicagu a v New Yorku.
Kde to bolo pre vás najatraktívnejšie a najemotívnejšie?
Najemotívnejšie to bolo v Chicagu. Atmosféru, ktorú tam vytvorili naši Slováci a Česi, som ešte nezažil.
Máte radšej organizovaný chaos pred koncertom alebo situácie po koncerte?
Pred koncertom mi to neprekáža, nabudzuje ma to a po koncertoch bývajú situácie rôzne, niekedy viac i menej vítané, ale dá sa to udržať v norme.
Sú nejaké špecifiká hudobného publika v jednotlivých regiónoch Slovenska?
V tomto necítim nejaké rozdiely. Stále máme dosť fanúšikov a koncerty sú všade výborné.
Už legendárnou sa stala vianočná skladba Poďme bratia do Betlehema. Teraz ste pridali ďalšie vianočné piesne. Ako sa rodili?
Všetko sú to zrytmizované slovenské ľudové koledy, ktoré sme dávali do rockovej úpravy v štýle Tublatanky.
Koľko času počas dňa a v týždni vám vyplňuje hudba?
Hudbou žijem stále. Vo svojej predajni, doma, skúšame, nacvičujeme a koncertujeme.
Tublatanka je známa tým, že v minulosti vystupovala aj v slovenských ľudových krojoch. Sedeli ste v ňom za bicími už aj vy?
V kroji som za bicími ešte nesedel, ale veľa našich fanúšikov sa pýta, kedy sa ku krojom vrátime. Možno práve na to výročie sa v nich na koncertoch objavíme.
Ako hodnotíte súčasnú slovenskú hudobnú scénu a ktorá zo slovenských hudobných skupín vás najviac oslovuje, teda okrem Tublatanky?
Slovenská hudobná scéna je veľmi dobrá a tých kvalitnejších skupín je určite viac, hoci sú málo preferované v slovenských rádiách. Sú tam najmä hip-hop a rap či podobné výmysly, ktoré dofrčali z Ameriky a obmedzujú myslenie normálnych ľudí.
Ako znáša vaša manželka časté výjazdy mimo rodiny?
Za tie roky si už zvykla, pretože sa s tým musela zmieriť ešte pred mojím pôsobením v Tublatanke. Ak to situácia umožňuje a svokra sa nám postará o deti, sem-tam ide na koncert so mnou.
Počujete doma vašu sedemročnú Timeu a štvorročného Samuela pospevovať si niečo z Tublatanky?
Primeraným spôsobom sa snažím viesť k hudbe obe deti, ktoré už dokážu niečo zaspievať. Bol by som rád, keby sa aj môj syn venoval hre na bicie, ale nútiť ho nebudem.
Máte nejaké špeciálne priania do nového roka?
Zvláštne priania nemám, ale musím sa pridať k jednoduchým obyčajným ľuďom, ktorí si prajú predovšetkým zdravie pre seba a svojich najbližších a mohlo by sa pridať aj trochu šťastia.
