typu vo Veľkých Uherciach. My sme sa boli pozrieť, ako tu deti žijú, čo robia a v čom sa život detí v domove líši od tých ostatných... .
Detský domov vo Veľkých Uherciach má už viac ako šesťdesiatročnú tradíciu. Svoju činnosť začal už v roku 1945 a je jedným z prvých detských domovov na Slovensku, ktoré prešli na rodinný typ. „V súčasnosti máme dve rodiny. V každej by malo byť po desať detí, ale vždy ich je viac. Teraz máme 21 detí, jedna rodina má desať, druhá jedenásť detí vo veku od troch do osemnásť rokov. V každej z nich sa o deti nepretržite starajú štyri vychovávateľky s pedagogickým a špeciálno-pedagogickým vzdelaním, ktoré sa striedajú podľa rozpisu služieb. V domove nemáme mužov – vychovávateľov, pretože zohnať vychovávateľa, ktorý by mal aj požadované vzdelanie, ovládal všetky domáce práce, čo je tiež jedna z podmienok, a zároveň by mal ten správny chlapský prístup k deťom, nie je vôbec ľahké. Od jednej hodiny poobede až do piatej sú v rodine až dvaja vychovávatelia, pretože je to čas, kedy sa deti pripravujú do školy na nasledujúci deň a treba im pomôcť,“ hovorí o fungovaní detského domova jeho riaditeľ Dušan Krpelan. Obe rodiny sa nachádzajú v jednej budove, jedna na prízemí a druhá na poschodí, pričom každá má kompletne zariadený byt, kde nechýba kuchyňa s jedálňou, obývacia miestnosť, spálne a sociálne zariadenie zvlášť pre chlapcov a zvlášť pre dievčatá.
Bežný deň v domove
Denný režim v detskom domove je takmer rovnaký ako vo všetkých ostatných rodinách. Ranný budíček zazvoní niekomu skôr, inému neskôr. Závisí od toho, či ide o stredoškoláka, ktorý musí dochádzať do školy ďalej, alebo o žiaka zo základnej školy Prví vstávajú stredoškoláci, ktorí odchádzajú do blízkych i vzdialenejších škôl. „Máme v domove stredoškolákov, ktorí dochádzajú do Partizánskeho, Prievidze a Topoľčian. Jedno dievča chodí to Trnavy, takže odchádza už v nedeľu a vracia sa až v piatok,“ hovorí o školopovinných deťoch riaditeľ. Po budíčku nasleduje tradičný ranný rituál. Osobná hygiena, obliekanie, spoločné raňajky a odchod do školy. V domove zostávajú v dopoludňajších hodinách len dvaja najmenší. „Deti v škole aj obedujú. Po vyučovaní sa niektoré vracajú do domova, spravia si úlohy, naučia sa a urobia potrebné práce v domove. Pomáhajú pri žehlení, praní, upratovaní, pripravia si do školy desiatu na nasledujúci deň, pomáhajú s chystaním večere a podobne. Toto sú ich povinnosti, ktoré keď si splnia, môžu sa venovať čomu chcú. Niektoré deti navštevujú po vyučovaní rôzne záujmové krúžky. Minulý rok založili v obci súkromnú umeleckú školu, ktorú navštevuje asi desať našich detí Máme v každej rodine počítač s internetom, pri ktorom trávia tiež dosť času,“ opisuje situáciu bežného dňa Dušan Krpelan. Voľnejšie dni majú deti samozrejme cez víkend. „Na zábavu majú vyhradený piatok, sobotu a nedeľu. Môžu sa venovať svojim záľubám, môžu ísť von. Závisí to od vychovávateľa, ak je s dotyčným spokojný, tak môže ísť na vychádzku kedy chce, koľkokrát chce. Kľúče od domova sú zavesené na jednom mieste, každý môže prísť a odísť kedykoľvek, ale musí povedať, kam ide. Keď si niekto neplní povinnosti, tak má vychádzky obmedzené. Samozrejme, neakceptujeme žiadne cigarety ani alkohol,“ prízvukuje pán Krpelan.
Učíme ich šetriť
Detský domov poskytuje deťom okrem iného aj kompletné oblečenie a tiež vreckové, ktoré sa netýka detí do šesť rokov. Zo zákona majú deti od šesť do pätnásť rokov nárok na 227 korún mesačne, od pätnástich rokov na trojnásobok tejto sumy. „Deti dostávajú raz mesačne peniaze, s ktorými môžu nakladať ako uznajú za vhodné. Aj keď sa ich snažíme viesť k tomu, aby sa naučili šetriť, väčšina detí s nimi nakladať nevie. Na oblečenie máme tiež vyhradené peniaze z rozpočtu, takže vždy sa im kupujú veci, keď niečo potrebujú. Nakupovať chodia s vychovávateľmi a v rámci určitých finančných možností si kúpia veci, ktoré sa im páčia. Pokiaľ majú prehnané nároky, buď si na tú vec našetria, alebo sa jej musia vzdať. Najmä dievčatá sa chcú obliekať podľa najnovšej módy. Ja som v týchto veciach zásadový, pretože niekedy sú dosť prieberčivé. Dovolíme im preberať, ale v rámci možností,“ razantne vysvetľuje riaditeľ domova. Okrem základných materiálnych potrieb má každé dieťa v domove kompletný lyžiarsky výstroj, korčule aj bicykel. „Absolvujú rôzne výlety, či už na bicykloch, chodíme na turistiku, na plaváreň, kúpaliská.. Pobehali sme už takmer celé Slovensko. Všetky deti, ktoré prišli do domova, sme naučili lyžovať, plávať, korčuľovať a bicyklovať. Veľmi pekné zážitky máme z výletu v Západných Tatrách, kde sme toho veľa pochodili. Umývali sme sa v ľadovom potoku. Deti sa najskôr nechceli vody ani dotknúť, ale potom sa už nevedeli dočkať, kedy sa pôjdu zase umyť či oprať si veci. Tých zážitkov máme naozaj veľa,“ hodnotí výlety s deťmi Dušan Krpelan.
Odchod do života
To, že dieťa v detskom domove dovŕši vek plnoletosti, nemusí znamenať, že opustí múry domova. Ako nám vysvetlil pán Krpelan, všetko závisí od toho, či má ukončené vzdelanie alebo nie. „ Pokiaľ má ukončenú školu, tak sa ho snažíme poslať do života. Niektorí sa vrátia späť do rodiny, pretože v našom domove nemáme úplné siroty. Máme štyri polosiroty, a ostatní rodičov majú. Tí, ktorí sa chcú vrátiť, tak môžu ísť k nim, pre tých, ktorí sa nechcú vrátiť, robíme všetko pre to, aby dokončili školu a našli si zamestnanie. Pokiaľ si ho nájdu niekde blízko, máme pre nich k dispozícii vo vedľajšej budove zriadené tri garsónky s kompletným vybavením. Je tam riad pre dvoch, nábytok, chladnička, práčka, televízor. Tam si platia iba energiu, nič iné, čo predstavuje asi 500 až 600 korún mesačne. Platia pre nich tiež určité pravidlá. Žiaden alkohol, cigarety ani návštevy po dvadsiatej hodine a jedna z podmienok je ukázať vkladnú knižku alebo iný doklad o tom, že si šetrí peniaze“. Mnohí, ktorí z detského domova odišli a majú dnes už svoj vlastný život a rodiny, sa sem častokrát vracajú. Deťom v domove prinesú darčeky a sladkosti, vychovávateľom sa pochvália, ako sa im darí. „Najväčším problémom detí, ktoré odchádzajú do života z detských domovov, je následná adaptácia sa do spoločnosti. Napriek tomu, že tento problém denno-denne s nimi rozoberáme a snažíme sa ich pripraviť na nástrahy a problémy, ktoré ich v budúcnosti čakajú, ich samotná adaptácia do normálneho života býva v mnohých prípadoch veľmi ťažká. Musia pochopiť, že život nie je len dostávať, ale že sa treba riadne obracať, kým niečo získajú a nájdu si určitú stabilitu a miesto v spoločnosti,“ dodáva na záver riaditeľ domova.
Autor: Martina Dušová
