Gustov príbeh, ktorý zverejnil Nový Čas a postupne po ňom siahli iné médiá, mnohých dojal. Bolo zriadené konto, kde ľudia, ktorí chcú Gustávovi a jeho matke pomôcť, môžu posielať finančné príspevky. Starosta Urminiec je však na Gusta nahnevaný. Jeho rozprávanie ale tiež potvrdzuje, že Gustáv Homola sa v peniazoch netopí. „Môžem dokázať dokladom, že som mu 10. novembra minulého roka požičal tisíc korún s tým, že mi ich 24. novembra vráti, no do dnešného dňa sa tak nestalo. A keď som sa s ním naposledy stretol, tak mi povedal, že čo by som chcel, veď mne sú dlžní peniaze aj iní ľudia z obce,“ hovorí starosta Urminiec Jozef Cifra. „Dlhé roky neplatí obci dane, a keď sme mu dali možnosť zamestnať sa na úrade v rámci verejnoprospešných prác, po pár dňoch prestal chodiť do práce, lebo mu vraj mäknú kosti...“ konštatuje starosta, ktorý vidí Gustov postoj k životu kriticky: „Mám informácie, že údajne funkčné kúrenie poodpiľoval a predal za lacnú korunu do zberu železa. Ich záhrada patrila medzi najkrajšie v dedine, pretože v nej rástlo veľa ovocných stromov, no prestali sa o ňu starať – aj z nej mohli mať každý rok aspoň nejaký úžitok. Gustáv je mladý, mal by sa zamestnať a tak prísť k peniazom, nie predávať vlastnú obličku,“ povedal nám svoj názor starosta.
Gustáv Homola v čase našej návštevy nebol doma, no jeho matka Jozefína Hlavačková našu ponuku na rozhovor neodmietla. „Mám syna nekonečnej dobroty - zostal doma, aby sa mohol o mňa postarať,“ začala nám rozprávať Jozefína, ktorá vraj nebola nadšená Gustovou myšlienkou predať si vlastnú zdravú obličku. „Odhovárala som ho, aby to nerobil, lebo nemôže vedieť, či to nepoznačí jeho zdravie. Nesúhlasila som. Veď nejako bolo, nejako bude...“
Pani Jozefína nám prezradila, že Gustáv sa narodil ako nemanželské dieťa. „Prvého muža som stratila – bol staviteľom v Topoľčanoch. Gustov otec nás nechcel, preto som ho vychovala sama. Keď som pracovala v Bošanoch, zoznámila som sa tam s mužom, s ktorým som mala i civilný sobáš. No vykľul sa z neho zlý človek, preto ani on už s nami nie je. Žijeme z môjho dôchodku. Syn momentálne nepracuje, ale nie preto, že by bol lenivý, aj minule bol susede pomôcť ukladať drevo,“ bráni svojho syna matka.
Pani Jozefína tvrdí, že keby mohla dom zabaliť do „gobelínovej plachty“, preniesla by ho niekam, kde ich nikto nepozná. Prečo? „Obviňujú nás, že sme toto všetko urobili iba pre popularitu a peniaze. Keď tu boli médiá, ľudia sa zhŕkli blízko nášho domu a trúsili reči. Lenže mňa klebety nezaujímajú. Nech sa každý pozrie na seba,“ dodáva. Keď sme už načrtli tému „dedinských rečí“, spýtali sme sa aj na predané radiátory či pôžičku u starostu. „Nepekné reči idú o nás, viem o tom. Radiátory sme predali, lebo boli zlé, tiekli, museli sme ich zlikvidovať. Viem aj o peniazoch, ktoré má môj syn požičané od starostu, lenže z čoho ich mal vrátiť? Za plat, ktorý dostal, keď naposledy pracoval, si kúpil oblečenie, lebo nemal v čom chodiť. Starosta by mu skôr mal ešte doplatiť za to, že natieral farbou márnicu, lebo kto druhý by mu tam išiel? Nesúhlasím s tým, že my si tie peniaze nezaslúžime. Osem rokov nekúrime, musíme si dať dom do poriadku. Sledujeme tlač, nie sme jediní, ktorí potrebujú pomoc, ale veľakrát vidím, že tí, ktorí o ňu prosia, sedia na drahých sedacích súpravách. Môj syn neprosil, ale ponúkol svoju obličku. No verím, že aj nám svitnú dobré časy a môj syn sa svojou statočnou robotou odvďačí.
Autor: mm
