Emerencia je rodáčka z Bobotu – Lehoty pri Bánovciach nad Bebravou. Doteraz rada vyšíva, ale deň jej vypĺňa hlavne pozeranie televízie. Množstvo gratulantov jej prinieslo najmä kvety, takže pri každej novej kytici si len povzdychla: „Ach, kde len budeme tie kvety dávať...“ Jedným z blahoželajúcich bol aj primátor Topoľčian Peter Baláž. Ten so sebou doniesol aj veľkú škatuľu. V nej bol televízor.
Až vo svojej izbe si Emerencia uvedomila, že svoje seriály uvidí v ešte lepšej kvalite. Televízor jej robí v jej jednoposteľovej izbe skôr druhého spoločníka. „Hlavné je, aby vôbec niekto rozprával a aby ste počuli ľudský hlas. Mám izbu sama, takže sa nemám s kým rozprávať. Som zvyknutá nechodiť po izbách, každý sme pre seba.“
Do domova prišla ešte kedysi
s vlastným televízorom, ale ten sa kazil. „Každú chvíľu som musela platiť. Raz sa stalo, že mi napočítali 150 korún, ale to nebolo toľko hodné. Veď ja som chudobná, tak mi spustili z ceny 5 korún. A ja sa pýtam, či to nie je na posmech? Potom som dostala maličký televízor. V kancelárii som prosila, aby mi pridelili televízor. Aj som s ním bola spokojná. Stalo sa to tak, že zomrel jeden obyvateľ domova. Na chodbe som stretla kamaráta a povedal mi, že ten človek už zomrel, aby som rýchlo išla k riaditeľovi a pridelili mi jeho televízor. Tak sa aj stalo,“ vyrozprávala nám babička historku.
Ona sama mala televízor medzi prvými v dedine – vtedy žila s manželom v Svinnej. Ešte aj jej vnuk spomína, že to bolo skôr, ako mali televízor jeho rodičia.
