ými dredmi“. Dnes má 22 rokov a dredy na jeho hlave sú už dávnou minulosťou, ale neodmietol sa s nami o nich porozprávať.
„Dredy som chcel vyskúšať a aj sa mi to páčilo. Robia ich v niektorých kaderníctvach, ale mne ich robil kamarát z Topoľčian. Musel som si nechať narásť vlasy asi do dĺžky 12 – 15 cm, čiže som sa asi rok nestrihal. Dredy mi vytváral dva dni po sedem hodín – najskôr prvú polovicu hlavy a potom druhú. Vlasy mi zošúľaval pomocou včelieho vosku a na záver ich opaľoval ohňom – zapaľovačom nahrial určitý kúsok prameňa,“ vysvetľuje nám v skratke postup výroby dredov, ktoré by sa vraj nemali vôbec umývať, aby vydržali čo najdlhšie.
„Z času na čas som si ale vlasy umyl, i keď šampón by sa nemal používať. Po istej dobe je nutná oprava dredov, lebo sa začínajú rozpletať a nevyzerá to dobre. Preto keď mi dredy vyrastali, nosil som čelenku,“ dodáva Pavol.
Jeho rodina údajne prijala dredovský imidž celkom „v pohode“, jediná, ktorá si nemohla zvyknúť, bola babka. Po roku sa však rozhodol, že dosť bolo černošského imidžu – dredy pôjdu dole. „Nechal som si ich vyrásť a kamarát mi ich ostrihal. Potom mi vlasy upravil strojčekom. Ľudia mali chvíľu problém spoznať ma, ale odvtedy som už vystriedal veľa účesov. Dredy by som si dal znova, ale už nie na takú dlho dobu – mesiac by stačil,“ tvrdí ten s tými dredmi...
