Súperil u vás futbal v detskom veku s niektorými inými športmi?
V základnej škole v rámci vyučovania i mimo neho sme sa zaoberali viacerými športmi, čo bola vlastne všeobecná športová príprava. Až v siedmej a ôsmej triede sme sa už zamerali na jeden šport a v Topoľčanoch to bol hlavne futbal.
V Topoľčanoch ste prešli všetkými vekovými kategóriami. Vtedy v tomto meste trénovali viacerí výborní tréneri. Ktorí trénovali vás?
Bolo to skutočne tak. Trénoval ma legendárny Vojtech Schottert, Július Čierny, v mladšom doraste slávny hráč Leopold Gálik a v staršom doraste Ján Ölvecký.
Na ktoré obdobie žiackych a dorasteneckých rokov spomínate najradšej?
Na všetky vekové kategórie spomínam ako na svoje najkrajšie roky od žiackych až po obe kategórie dorastu. Ako mladší sme mali spoločné tréningy so staršími futbalistami – Bohumilom Bizoňom, Mariánom Hlásnym, Dušanom Herdom, Františkom Barátom, Jurajom Novotným a ďalšími. Viacerí však už z Topoľčian odchádzali do veľkého futbalu. V roku 1970 som bol v spoločnosti viacerých hráčov, ktorí sa uplatnili v našej najvyššej súťaži či v rôznych reprezentáciách – so Stanislavom Strapekom, Milanom Paliatkom, Ladislavom Jurkemikom, Františkom Babčanom a Mariánom Kňazem. Do pamäti sa mi vryl aj rok 1961, keď som mal desať rokov. V Topoľčanoch sa otváral nový trávnik a hrala na ňom vtedy slávna ČH Bratislava, majster ČSR v roku 1959 s brankárom Füllem, Dolinským, Buberníkom, Schererom a ďalšími.
Spomeniete si z dorastu na nejaký dosť kuriózny zápas?
Ako dorastenci sme hrali priateľský zápas v Nitre na zľadovatenej škváre. Po prvom polčase sme prehrávali 3:0 so Slavomírom Strapekom v bráne. Počas prestávky tréner Ján Ölvecký urobil geniálny ťah. Slávovi Strapekovi povedal: „Tri góly si dostal, tri góly pôjdeš streliť.“ Išiel hrať stredného útočníka a svojím hetrikom vyrovnal na konečných 3:3. Tak sa z neho stal výborný útočník našej najvyššej súťaže v Lokomotíve Košice a reprezentant.
Ako futbalista ste na dva roky nastúpili na základnú vojenskú službu do Valašského Meziříčí. Zažili ste viac vojny alebo futbalu?
Bolo to viac futbalu, pretože v rámci vojny som bol na dobrom mieste ako pisár na prápore. Hrali sme III. ligu a v domácom prostredí len na škváre.
Do akého mužstva dospelých ste prišli do Topoľčian po skončení vojenčiny?
Stretol som sa ešte s niektorými dorastencami, s ktorými som hrával pred vojenčinou, ale v mužstve vtedy hrali napríklad Štefan Daňo, Adam Farkaš, Július Tomašovič. Väčší priestor som však mal v B -mužstve.
Od roku 1976 ste začali hrať v Chrabranoch. Aké to bolo, hrať za túto obec?
Spolu so mnou tam odišli hrať aj Ladislav Vacula, Peter Lepey, Vlado Ďurík a Gustáv Hrončok. Bolo to dosť zaväzujúce, pretože všetci čakali, že my budeme ťahať mužstvo. V roku 1979 Chrabrany postúpili do Krajského majstrovstva (dnešná V. liga). Hrali ju nepretržite dvadsať rokov a práve v tom jubilejnom z nej vypadli. Topoľčianski hráči, ktorí sa neuplatnili v A -mužstve, často odchádzali najmä do Chrabrian a do Tovarník.
Po piatich rokoch hráčskeho pôsobenia v Chrabranoch ste začali trénovať mladých futbalistov v Topoľčanoch. Ktorí z tých neskôr úspešnejších prešli vašimi rukami?
Za tie roky trénovania ich bolo určite viac. Začal som trénovať od roku 1980, keď sme preberali žiakov od Jozefa Fiantoka spolu s Ladislavom Vaculom. Trénoval som troch brankárov, ktorí reprezentovali Slovensko – Ivana Ondrušku, Patrika Saka a Dušana Jamricha. Z hráčov by som chcel spomenúť Vlada Hanka, Miloša Šimuna, Ladislava Balya, Petra a Ferdinanda Schwarzovcov, Mária Brešku, Petra Doježaja, Radoslava Nemčického, ale boli to aj ďalší.
Máte v súvislosti s trénovaním aj nejakú nepríjemnú skúsenosť?
Súvisí to s jeho koncom v roku 1998, keď mi len tajomník klubu oznámil, že už so mnou nepočítajú. Myslím si, že sa to dalo aj inak.
Po skončení trénovania ste od futbalu neodišli, ale dali ste sa na rozhodovanie. Stojí to za to pri tom častom urážaní, zväčša anonymov z hľadiska?
Aj ja sa musím odosobniť. Niekedy to ani nestojí za urážky a vulgárne pokriky, ale aj ako rozhodca stále môžem sledovať niektorých hráčov, ktorých som trénoval. Viacerí sú stále dobrí, darí sa im a s nimi ohľadom žltých kariet problémy nemám. Zostal som pre nich hlavne trénerom. Ak sa z ihrísk postupne vytratia, odídem aj ja.
Nedávno Marián Diňa, rozhodca z východného Slovenska, prišiel s tým, že bol korumpovaný a o korupcii v jednotlivých zápasoch si viedol aj podrobnú evidenciu. Čo si o tom myslíte?
Neviem, či to bol najlepší počin, ale pre mňa je to lacný hrdina. Ak chce teraz spravodlivosť, mal ju chcieť aj vtedy, keď bral peniaze. Mne sa zdá, akoby to bolo cez túto osobu nastrčené.
Slovenský futbal sa môže v Európe a vo svete prezentovať predovšetkým cez mužskú reprezentáciu. Môže sa niekedy dostať na vrcholné podujatie ME alebo MS?
Tak to bude veľmi ťažké. Výrazne sme zaostávali hneď od vytvorenia Slovenskej republiky v roku 1993 a dobiehanie špičky nie je jednoduché. Výrazne kvalitných hráčov sme nemali a nemáme v každej futbalovej generácii veľa. V dvojročných kvalifikačných cykloch na ME a MS sa nám len ojedinele podarí podať mimoriadne kvalitný výkon, chýba jeho stabilita, pretože takmer všetky zápasy s najlepšími súpermi sme v domácom prostredí v týchto kvalifikáciách prehrali, a to sa potom postupuje veľmi ťažko. K postupu sme mali najbližšie pri poslednej kvalifikácii na MS v Nemecku v baráži so Španielskom, ale okrem hernej kvality Španielska nás vyradila aj futbalová diplomacia, ktorá je na celkový úspech potrebná.
Vieme o vás, že okrem vzťahu k futbalu a k športu kreslíte a maľujete. Je ešte niečo, čo vám spríjemňuje voľné chvíle?
Ešte záhradka a to už stačí. Televízia prináša dosť rôzneho športu, potrebujem si aj úplne pasívne oddýchnuť a chodím aj do zamestnania.
