Sokoliarska skupina sv. Bavona sídli pri Škole v prírode pod Sitnom v Banskej Štiavnici a oficiálne vyvíja svoju činnosť od roku 1996. Ďalšie pôsobisko majú tiež v Banskej Bystrici. Vlastnia 50 dravcov – napríklad myšiaky, orly, sokoly, ale aj biele sovy. Získavajú ich buď z nitrianskeho odchovu, darom od iných sokoliarov alebo z vlastnej menšej odchovne. „Výcvik dravcov trvá od mesiaca až do polroka – roka. Po tejto dobe sa môže použiť na ukážku, akú mohli deti vidieť
v Topoľčanoch. Sokoliarstvo však nie je o predvádzaní, ale predovšetkým o love pomocou cvičeného dravca. To je hlavnou podstatou sokoliarstva, ktoré má bohatú históriu siahajúcu od obdobia 2000 rokov pred n. l.,“ povedal nám Pavel Michal, ktorý má v skupine asi 15 stálych členov a každý má na starosti svojho dravca. „Každý sokoliar má svojho dravca, ktorý sa naňho naviaže a lepšie sa s ním cvičí. Kto chce pracovať s dravcami (nie chovať), musí byť členom Slovenského klubu sokoliarov a ním sa stáva po absolvovaní poľovníckej skúšky. Potom môže ísť na sokoliarske skúšky, po ktorých nasleduje jednoročná kandidátska prax,“ tvrdí Pavel.
S čiapočkami na hlavách
Všimli sme si, že dravce mali na hlavách pred ukážkami malé čiapočky. „To preto, aby sa sústredili pred lovom a boli pokojné. Sokoliar musí vedieť určiť dravcom správnu kondíciu, aby vedel, či ho môže v ten deň pustiť loviť. Dravec totiž neloví pre zábavu, ale preto, aby sa nažral. A na ruku si príde po odmenu.“ Keďže ide o dravce, boli sme zvedaví, či môžu spôsobiť človeku nejaké zranenia. „Poranenia sa môžu stať, ale vzniknú skôr neopatrnosťou sokoliara, nie dravca. Rukavice máme preto, aby nám dravec nechtiac neublížil. Pri nehodách vzniknú škrabance, nič vážne, no treba si dávať pozor a nerobiť zbytočné chyby, lebo chybou, ktorú urobí človek, môže ublížiť dravcovi. Sokoliar nemôže dravca trestať, to nie je o trestoch, ale o motivácii – motivujem ho veľkosťou odmeny. Keby som bol nervózny a zlý, nepriletel by mi na ruku, takže je to aj o trpezlivosti, zodpovednosti a tiež rozhodnosti, lebo treba sa vedieť v správnej chvíli rozhodnúť, čo s tým dravcom budem robiť, ako s ním budem lietať.“
Chyba sa nevypláca
Neboja sa sokoliari, že im vtáky uletia? „Bojíme sa, pravdaže. Dravci stále ešte nie sú domáce zvieratá, aj keď sme ich odchovali v zajatí. Ide o divokých tvorov, čiže menšou chybou, ktorú sokoliar urobí, môže o svojho zverenca prísť. Preto im dávame na nôžky rolničky a menovky, kde je ich meno a kontakt na sokoliara. Začíname používať aj vysielačky, lenže je to finančne náročné. Na nôžku alebo chvost pripevníme vysielačku a pomocou prijímača sa dá na 80 percent zistiť, kde dravec zaletel. Ale stalo sa aj to, že uletel a viac sme ho nenašli. Chyba sokoliara sa niekedy naozaj nevypláca,“ pokračuje Pavel. Aj v Topoľčanoch počas ukážky jeden dravec uletel s kŕdľom holubov na kostolnú vežu a výhľad sa mu zrejme tak zapáčil, že nie a nie zaletieť sokoliarovi na ruku. „Počas druhého vystúpenia sa vrátil, prenasledoval spolu s ďalším vnadidlo, takže všetko dobre dopadlo,“ dodáva sokoliar, ktorého mrzí, že dezinformáciou verejnosti vznikajú situácie, keď najväčšou hrozbou pre operené dravce sú ľudia. „Niektorí si mylne myslia, že vycvičený dravec má miliónovú hodnotu, preto s vidinou zárobku vyberajú hniezda. Neuvedomujú si však, že ide o nelegálny predaj a takéhoto dravca žiadny sokoliar nekúpi a už vôbec nie za milióny, takú cenu ani zďaleka nemá.“
Nedalo nám pristaviť sa pri sv. Bavonovi, podľa ktorého majú sokoliari pomenovanú skupinu. Vraj ide o patróna sokoliarov, ktorý žil v 7. storočí na dvore belgického kráľa a choval mu najlepšieho sokola. Pri poľovačke Bavonovi sokol uletel a kráľ rozhodol potrestať sokoliara smrťou. Počas popravy sa však sokol vrátil a tým Bavonovi zachránil život.
