Martin Ölvecký, ktorý musí na prepravu používať invalidný vozík, sa niekoľko dní pred Veľkou nocou premával v rozjarenej nálade a viali za ním farebné stužky. Náruč mal plnú vlastnoručne vyrobených veľkonočných korbáčov.
„Mám na to strednú školu – košikár, ale neukončil som ju, lebo som dostal silný zápal pľúc. Musel som zo školy odísť,“ prezradil nám dôvod, prečo má v rukách viac korbáčov ako ktorýkoľvek šibač. S nastrihaním prútia mu pomáhajú kamaráti a za dvadsať minút má poriadny korbáč hotový. Ten jeho vraj vydrží aj tri „šibacie“ sezóny a na dôkaz s ním poriadne zašľahá vo vzduchu. „Ľudia si myslia, že sú len na okrasu, ale takýto korbáč aj čo-to vydrží.“ Vlastne takmer ako košikár - profesionál pracuje aj s pedigom – bambusovinou. Z nej najradšej robí malé košíčky, na jar ich vyzdobí kvetmi, cez zimu zase ihličím.
Ale v skutočnosti nás zaujímalo, ako je na tom on so šibačkou, keď už má toľko korbáčov po ruke. „Chodím na oblievačku a na šibačku pre istotu chodí kamarátka. Jej babka mi hovorila, že to bolo tak, že chlapci polievali a ženy chodievali šibať, lebo im to chceli vrátiť. Neviem, prečo sa to zmenilo. V pondelok polievam, takže v utorok čakám bitku... vlastne uplietol som si na seba bič,“ smeje sa Martin.
Autor: ab