Dominika sa s myšlienkou stať sa lekárkou a pomáhať ľuďom v chudobných krajinách sveta pohrávala ešte na základnej škole. O naplnenie tohto sna sa začala snažiť počas štúdia medicíny v Prahe, kde sa stretla s kamarátkou, ktorú niečo podobné tiež veľmi lákalo. „Začali sme hľadať projekt, ktorý by nás zaviedol do krajín tretieho sveta. Najskôr sme dostali ponuku ísť pracovať do Indie, no bola tam podmienka, že náklady spojené s touto cestou by sme si museli hradiť z vlastného vrecka. Keďže išlo o projekt, ktorý zastrešovala kresťanská komunita, vybrala som sa za biskupom Vrablecom, či by nám nevedel poradiť, a on mi dal kontakt na profesora Vladimíra Krčméryho. Ten má rozbehnutých niekoľko projektov v Afrike, Ázii a na Haiti. Sľúbil mi, že sa ozve, ak bude mať nejaké voľné miesta a aj sa tak stalo. Ponúkol mi Etiópiu, kde som odlietala 8. júla 2006 a pobudla som tam tri mesiace. Etiópsky projekt, ktorého som bola súčasťou, sa ešte len rozbiehal, a to aj vďaka tomu, že tam už niekoľko rokov pôsobí rehoľná sestra od Sestier Matky Terezy, ktorá sa pozná s Krčmérym. Navrhla mu, či by neposlal do Etiópie lekárov, ktorí by poskytovali domorodcom zdravotnú starostlivosť. Pôsobila som tam ako zdravotná sestra a urobila som si aj laboratórny kurz, takže som bola striedavo v laboratóriu a pri pacientoch,“ začína rozprávanie Dominika.
Dobrý pocit verzus riziko
Na nové africké prostredie si mladá lekárka zvykala dva týždne. „Nájdete tam veľa vecí, ktoré vás zaskočia, pretože u nás ich vnímate ako samozrejmosť. Ani si neviete predstaviť, akú radosť som mala, keď sa nám s kamarátkou podarilo zohnať na trhu toaletný papier... No tým, že sme museli bojovať o veci, ktoré boli pre nás dovtedy samozrejmosťou, oslobodili sme sa od zbytočností, takže som sa tam začala cítiť veľmi dobre. Týmto pocitom som sa nechala unášať až do obdobia, počas ktorého som dostala možnosť spoznať aj odvrátenú tvár tejto krajiny a jej kultúry. Toto zistenie ma utvrdilo v tom, že Afrika je síce krásna, no nevyspytateľná. Zo dňa na deň tu môžete prísť o život kvôli chorobám, prípadne lokálnym konfliktom. Uvedomila som si, že by som tu nedokázala zostať a pracovať. Ľudia sú tam veľmi vďační, keď im pomôžete, no na druhej strane – pokiaľ sa niečo stane, ste cudzinka, najväčšia nepriateľka. A to bolo riziko, ktoré prevážilo môj dobrý pocit zo začiatku pobytu v Etiópii.“
Zabíja aj nevedomosť
Dominika si myslí, že skôr, ako prišli do krajiny lekári, mali sem zavítať so svojimi projektmi hygienici či učitelia, pretože pre domorodých obyvateľov sú absolútnou neznámou napríklad aj základné hygienické návyky, nehovoriac o osvete v súvislosti s ochorením AIDS, na ktoré zomiera v Afrike veľmi veľa ľudí. „Hygiena im vôbec nič nehovorí. Nedokážu pochopiť najzákladnejšie veci – že majú vetrať, umývať si ruky, nemajú piť špinavú vodu, jesť surové mäso, deti by sa nemali hrať na ulici so zvratkami, prípadne výkalmi, ktoré tam nájdu, lebo nachytajú parazity... Neobmedzujú sa v ničom, ničím sa nezaťažujú a možno aj preto sú šťastní. Smrť vnímajú ako súčasť každodenného života, čas pre nich nemá žiadny význam a nezaoberajú sa budúcnosťou, lebo budúcnosť je pre nich dnes. Majú v sebe zakorenené niečo živočíšne, čiže aj napriek kresťanským vplyvom sa tu stále drží promiskuita a zvyšuje sa tým počet ľudí nakazených vírusom HIV. V tomto smere žijú v absolútnej nevedomosti - do uší sa mi napríklad dostalo tvrdenie, že chlapec sa nakazil HIV, keď pral rodičom spodnú bielizeň. Liečila som tých ľudí, ale nechápali, že aj oni musia pre svoje zdravie niečo urobiť. Nenaučili sme ich žiť, ale iba prijímať - a v tom je podľa mojich pocitov a skúseností asi najväčší problém,“ dodáva Dominika, ktorá už mohla mať dieťa – jedna matka jej ponúkla štvorročného syna za deväť eur. „Ľudský život u nich nemá takú hodnotu ako u nás. Rodičom sú deti skôr na príťaž a keď aj nejaké zomrie, nesmútia, veď majú doma ďalších päť.“
Keďže nie na všetky choroby existujú očkovacie látky, prípadne protilátky, Dominika riskovala nielen svoje zdravie, ale aj život. „Ak by som vyšetrovala pacienta napríklad s ebolou, rovno by som mohla poslať domov rozlúčkovú sms, lebo by som ju určite dostala aj ja a to by bol koniec. Bolo to riziko, určite, ale tomu sa nedá v takýchto prípadoch vyhnúť, nech si budete akokoľvek dávať na seba pozor. Parazity sú tam úplne všade, dostala som ich aj ja, ale inak sa našťastie nič vážne nestalo. Dokonca som si postupne zvykla na špinu, smrad či katastrofálne podmienky v komplexe, kde sme pracovali. A naučila som sa, že netreba podceňovať ich kultúru, lebo to znamená vystaviť sa nebezpečenstvu. Inak je Etiópia úžasná krajina a je veľká škoda, že tam nemajú dobre vyvinuté služby, lebo by sa mohla stať rajom pre dovolenkárov. Máte tam všetko – vysočinu so snehom, púšť i pralesy s bujnou vegetáciou, je to jednoducho krása.“
Cestovať sa nechystá
Na ďalší dobrodružný pobyt sa Dominika zatiaľ nechystá. Začala pracovať na onkológii v Trnave, kde sa vraj momentálne „našla“ a už sa v tom potrebuje iba utvrdiť. „Pracovať so zomierajúcimi a ťažko chorými ľuďmi je náročné, no pre mňa ide o výzvu, lebo ťažké veci formujú človeka. Znova mám pred sebou nejakú životnú etapu a sama som zvedavá, ako sa skončí...“
