S dôstojnosťou aj po smrti

„Pracujem ako sanitár na chirurgickom oddelení, ale v prípade úmrtia som k dispozícii v celej nemocnici. Ak zomrie pacient na oddelení, musí sa spraviť očista, telo sa uloží do potrebnej polohy a označí sa menom, priezviskom a dátumom narodenia aj úmrtia. Lekár rozhodne, či pôjde ďalej na pitvu, alebo nie. Dve hodiny zostáva telo na oddelení a potom sa odvezie do chladiaceho zariadenia. Odtiaľ sa odvezie buď na pitvu, alebo si ho vyzdvihne pohrebná služba, ktorú si zabezpečia pozostalí,“ opisuje svoju prácu Anton Grach.
Podľa zákona, ktorý vstúpil do platnosti pred viac ako rokom, je ďalšia úprava a príprava zosnulého na pohreb výlučne v kompetencii zriadencov pohrebnej služby. Predtým ako vstúpil tento zákon do platnosti, pripravoval zosnulých na ich poslednú cestu dlhé roky aj Anton Grach. „Keď som nastúpil, vykonával som bežné sanitárske práce. Asi po tri štvrte roku ma oslovil kolega, ktorý časovo nestíhal, či by som mu nepomohol pri práci so zosnulými. Priznám sa, že som mal spočiatku zmiešané pocity, pretože byť v miestnosti, kde sú traja či štyria mŕtvi, to je zvláštny pocit. Trvalo mi asi tri až štyri mesiace, kým so sa prispôsobil. Zvyknúť na to sa totiž nedá, dá sa iba prispôsobiť.“
I keď prostredie a práca s mŕtvymi môže vyvolávať u mnohých pocit strachu, podľa pána Gracha je to robota ako každá iná a rozhodne sa nemôže „odfláknuť“: „Nepamätám sa, že by som mal pri tejto práci strach. Nikdy sa mi nestalo nič neobvyklé či nadprirodzené. Treba sa sústrediť len na to, aby bol zosnulý dôstojne upravený a pozostalí spokojní.“ Okrem silnejšej nátury je pri tejto práci veľmi dôležitá aj zručnosť a fyzická zdatnosť. „Jedno obliekanie zosnulého mi trvalo zhruba dvadsať minút. Je to dosť namáhavé, pretože telo je po smrti ťažšie a stuhnuté. Dá sa povedať, že je to taká ťažká robota, ako je ťažký zosnulý, ale dokážem to zvládnuť sám. Niekedy sa stalo, že niečo z oblečenia chýbalo, alebo bolo malé či veľké. Ale to všetko sa dalo riešiť. Raz som mal problém, keď som mal obliekať jednej panej kroj. Mal niekoľko sukní, tak som si najskôr musel zistiť, ako sa to má vlastne obliekať,“ vysvetľuje pán Grach. Úprava zosnulého však okrem obliekania zahŕňa aj prípadné nasadenie parochne, protézy, umývanie, holenie, maľovanie. „Niekedy je treba telo trošku omyť, hlavne po pitvách Ak si to príbuzní želajú, tak trošku aj namaľovať. Zložitejšie to bolo pri autonehodách alebo úrazoch. Niekedy to nie je ani poznať. Boli však aj prípady, kedy som musel upravovať zdeformovanú tvár. Mal som raz mladého 24-ročného chlapca, ktorý mal po nehode znetvorenú tvár. Musel som mu tvár prelepiť leukoplastom a upraviť ho tak, aby sa rodičia mohli na neho pozrieť,“ spomína na smutný prípad pán Grach a dodáva, že upravovať dieťa a mladého človeka je najhoršie. Azda najťažšie sa mu však pracovalo, keď musel obliekať a pripravovať na poslednú rozlúčku svojich blízkych. „Obliekal som svoju bývalú kolegyňu, ktorá zahynula pri autonehode, ale aj niekoľko príbuzných. Hoci to mohol urobiť niekto iný, považoval som to za svoju povinnosť, aj keď to bolo pre mňa veľmi ťažké.“
I keď mu počas tých rokov prešlo rukami množstvo zosnulých, niektorých si pamätá dodnes. „Niekedy ma zaujímali príbehy tých, čo sa sem dostali. Hlavne keď to boli tí mladší. Neraz tu ležal niekto mladší ako ja. Vtedy si človek uvedomí, aký je pominuteľný. V každom jednom prípade som sa snažil pristupovať k zosnulým dôstojne. A to nielen s ohľadom na ich rodinu, ale aj k nim samotným,“ dodáva na záver.