Článok pokračuje pod video reklamou
Emil Horváth ml. (61), hoci sa narodil v Nitre, prežil pol života v Martine. V tunajšom divadle vtedy pôsobil jeho otec Emil Horváth st. a neskôr aj on sám (1968 – 1976). K mestu v srdci Slovenska ho viaže silný vzťah aj preto, že sa počas svojho pobytu v ňom v jeho živote objavili dvaja najdôležitejší ľudia na svete – manželka a syn Tomáš. Zrejme tu zaúčinkovala neznáma sila. Viera Richterová bola Horváthova spolužiačka z VŠMU, kde tvorili s Milanom Kňažkom a jednou Maďarkou zvláštny, maličký ročník. Poznali sa dlho, no osud to načasoval tak, že sa do seba zaľúbili práve na martinskom javisku v hre Rómeo a Júlia.
Čo spôsobilo, že ste nevyrastali v rodnom meste pod Zoborom?
Mal som mesiac, keď Andrej Bagar zakladal v Martine profesionálne divadlo a oslovil môjho otca, aby sa stal jedným z jeho prvých hercov.
Vráťme sa do Martina o pár desaťročí dozadu. Čo ste robili vtedy?
Moje spomienky asi poputujú najprv na Ľadoveň. Tam som sa hrával a na výlety ma rodičia brávali na Mädokýš. Chodil som na gymnázium, v roku 1964 som maturoval a odišiel na štyri roky do Bratislavy na VŠMU. Skončil som ju práve v roku 1968 a zamestnal sa tam, kde môj otec – v martinskom divadle. Na Slovensku vládlo vtedy uvoľnené obdobie, mohli sme cestovať do zahraničia. Núkali sa mi celkom dobré možnosti. Mal som ísť točiť do Francúzska film Na kométe. Čítal som scenár, tešil sa z neho. Rovnako ako zo zájazdu do Ameriky. Lenže prišli Sovieti... Chcel som emigrovať, ale v ten deň som zaspal. Potom som už rodinu nedokázal opustiť. Vôbec som si nevedel predstaviť, ako budem v takej situácii hrať divadlo. Lenže potom sa to akosi utriaslo. Svoj občiansky zástoj sme sa snažili vyjadriť cez klasiku. Takto som to robil osem rokov v Martine, potom som v roku 1976 odišiel do Bratislavy. A tu žijem už 31. rok, čo je presne toľko, koľko som prežil v Martine.
Utekali ste s rodičmi niekedy z mesta na vidiek? Kde to bolo?
Samozrejme. Chodili sme na Bystričku na chatu. Vtedy to bola síce chránená oblasť, no ockovi dali výnimku. Postavil si chatu na mieste pod tromi lipami, pod ktorými čítaval a fajčil prezident Masaryk. Otec bol prírodný človek, takže okolie a hory mám zlezené. Keď odchádzal do penzie, chatu aj byt predal a presťahoval sa do Podskalky, kde dožil a kde doposiaľ žije moja sestra.
Nerozmýšľali ste, že by ste ju kvôli spomienkam na otca získali späť?
Nie, lebo ako sa hovorí - dvakrát do tej istej vody nevkročíš. Už by to nebolo ono.
Váš ocko bol veľmi zručný. Dokonca aj chatu na Bystričke postavil vlastnými rukami. Zdedili ste túto vlastnosť po ňom i vy?
Bohužiaľ, tieto danosti má moja sestra. Pán Boh, ak teda je, je v tomto spravodlivý... Máte pravdu, otec bol absolútne všestranný človek, ktorý vedel ušiť topánky, vyrobiť nábytok. Neskôr som túžil po vlastnej chalupe na vidieku aj ja. Ja som ju kúpil a on mi ju z krčmy prerobil na niečo obývateľné. Po jeho smrti som ju však predal, lebo sa nerád viažem k niečomu kvôli spomienkam. Myslím si, že spomienka na človeka musí byť v hlave a srdci, nie ju pociťovať cez veci. V tomto som dosť zvláštny.
Za svoj herecký život ste získali desiatku ocenení. Poslednú vám prezident udelil v roku 2005. Bol to Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry. Nebola by škoda neprežiť radosť z nich, keby ste sa stali lekárom, ako ste pôvodne zamýšľali?
Áno, asi áno. Na medicínu som sa prihlásil, lebo som bol celkom slušne zdatný v chémii a biológii. A odmalička som so sestrou rád pitval dážďovky a podobne. Najradšej sme sa hrali s plyšovým medveďom na lekára. Najprv sme ho rozstrihali, a potom pozašívali... Okrem medicíny som si ale poslal prihlášku aj na FAMU a VŠMU, hoci nikto by u mňa predpoklady netušil. Bol som výrazne hanblivý a tichý... Lenže prijali ma. A keďže VŠMU robilo talentové skúšky v januári, cez ktoré som prešiel, takže na ostatné školy som už neskúšal.
Boli ste maminkin miláčik? Poznačilo vás to nejako?
Neviem. Mám taký pocit, že maminka to presne delila na sestru a mňa. V každom prípade mi vždy fandila a robí to aj teraz.
A čo váš syn?
Myslím, že to tak býva, že syn je viac naviazaný na mamu, lebo sa v jeho detstve vyskytovala viac ako ja. Ja som trávil veľa času v divadle, ktorého sa moja manželka kvôli synovi vzdala.
Nebolo niekedy vašej manželke ľúto, že ste známejší než ona?
Herectvo nie je futbal, že niekto vyhrá 1:0 a niekto 3:0. Popularita je svetská sláva. Určite k hercovi patrí v tom zmysle, že je to prirodzené, ako keď je kominár čierny. Ale to je otázka možností, masmédií. Moja žena je vynikajúca herečka, hrá so mnou v Divadle West a má veľký úspech. A aj to, že máme úspešného syna, je predovšetkým jej dielo. Keď bol malý, ostala v úzadí, aby bola matkou, nie herečkou. Vlastne ani neviem, ako môj syn vyštudoval. Že bol bezproblémový, to je asi jej veľká pečať.
Kde sa môžeme stretnúť s menom Tomáš Horváth?
Je spisovateľ, literárny vedec, prekladateľ, robí v akadémii vied, no na verejnosti sa neukazuje. Nemá rád zviditeľňovanie. Aj v detstve so mnou nerád podstupoval spoločenské udalosti, lebo ho hnevalo, že som bol známou osobnosťou, na ktorú sa upiera pozornosť. A tým pádom aj naňho. A to mu ostalo doposiaľ. Na rozdiel odo mňa je však „retroaktívny“ typ, ktorý si rád pripomína Martin, keď bol ešte malý. Keď prechádzame autom okolo Martina, niekedy ma poprosí, či by sme nevošli do mesta, aby si zaspomínal.
