„Raz prišiel za ocinom jeden ujo, ktorý potreboval požičať tisíc päťsto korún českých, pretože si chcel ísť kúpiť do Čiech pštrosa. Ocino mu vtedy len tak povedal, že aj on by jedného kúpil. Nakoniec sme si poňho naozaj išli,“ hovorí Kristínka o nápade kúpiť pštrosa. Chceli jedného, kúpili však dva. Dozvedeli sa totiž, že pštros by sám mohol od smútku zdochnúť, preto kúpili párik. „Boli sme si po ne na jednej farme v Slavkove pri Brne, kde ich chovajú asi 150. Niektoré boli veľmi veľké, jeden bol až tri metre vysoký. Keď som ho zbadala, zaváhala som, či ešte vôbec pštrosa chcem. Išiel z neho strach. Potom som si to ale rozmyslela, a predsa sme ich kúpili,“ prezrádza Kristínka. Aj keď by sa mohlo zdať, že chov pštrosov si vyžaduje niečo špeciálne, nie je tomu tak. Pipe a Pipovi, ako ich u Filipejovcov nazvali, stačí trochu väčší trávnatý priestor za domom, aby bolo dosť žita či ďatelinky do zobáka a na noc malý prístrešok, aby sa mali kam schovať. „Dávame im aj zmesku, aby mali výživu. Ony by najradšej len jedli a pijú veľmi málo vody. Skoro vôbec som ich nevidela, že by ju pili,“ vysvetľuje malá chovateľka, ktorá sa o pštrosoch naučila aj omnoho viac: „Hovorí sa, že pštros strká hlavu do piesku, ale to vôbec nie je pravda. Je to len taká „fáma“. Tiež viem, že má oko väčšie ako mozog. Dokážu zabehnúť až 70 kilometrov za hodinu, dospelé vážia aj 160 kilogramov a žijú 40 až 70 rokov. Pária sa a znášajú vajíčka, až keď majú dva roky, a znášať ich môžu aj 40 rokov.“ Pštrosí párik si celá rodina veľmi obľúbila. Plánujú si ich však nechať iba tri mesiace a potom ich dajú inému chovateľovi. „Keď sú veľké, tak môžu byť aj nebezpečné. Môžu vás kopnúť, ale aj ďobnúť do oka. Inak sú veľmi plaché, boja sa, keď niečím zašuchotám. Už som si ich ale tak obľúbila, že by som ich najradšej preč nedávala,“ vyznáva sa Kristínka.
Autor: md
