Smrť našiel v rieke

„Čo je hodný život, čo je hodná mladosť?“ zaznelo v žalme kňaza nad rakvou Vlastimila. Chlapec bol žiakom Odborného učilišťa Ladce, kde sa učil za murára. V osudný deň sa vybral spolu s kamarátmi z internátu kúpať k Váhu, hoci to mali od vedenia internátu prísne zakázané, chlapci sa predsa len rozhodli okúpať v rieke. Vtedy ešte nikto z nich netušil, aké tragické dôsledky bude mať ich nerozvážne konanie. Mladíci sa snažili preplávať z jedného brehu na druhý, keď sa asi v polovici začal Vlastimil sťažovať, že nevládze. Jeho kamaráti si najskôr mysleli, že len žartuje a nebrali jeho slová vážne. Keď však s nimi na druhý breh nedoplával, začali ho hľadať vo vode aj na brehu. Vlastimila nenašli. Vystrašení zobrali jeho veci z brehu a zaniesli ich do internátu. O tom, čo sa stalo, najskôr chlapci nikomu nepovedali.
Keď sa Vlastimil nevrátil do stanovenej doby na internát, vychovávateľka ihneď zalarmovala políciu. „Najskôr sme zisťovali, či Vlastík neodišiel do Detského domova v Domaniži, kde už dva roky žil, alebo k babke do Žitnej – Radiše,“ povedal zástupca riaditeľa odborného učilišťa Miroslav Sňahničan. K tomu, že sa Vlastimil stratil pri Váhu, sa chlapci priznali až po štyroch dňoch. Na základe ich výpovedí sa polícia a hasiči zamerali na pátranie pod vodou. „Celý zásah trval zhruba tri hodiny. Miesto, kde sa mladíci kúpali, patrí medzi nebezpečné, pretože v tomto úseku má Váh pomerne silný prúd. Dvaja potápači hľadali telo pod vodou, ďalší na vodnej hladine z člna. Po niekoľkých minútach nezvestného našli. Žiaľ, mŕtveho,“ informoval o zásahu nadporučík Viliam Šupák z krajského operačného strediska.
„Vlastík bol slniečko“
O dva týždne končí školský rok. Stolička, kde sedával počas vyučovania Vlastimil, zostane prázdna. Chýbať bude deťom a zamestnancom v Detskom domove Domaniža, kde žil.
„V pondelok nám z Ladiec volali, že Vlastík odišiel, nevrátil sa z vychádzky. Mali sme zlé tušenie, lebo to bol bezproblémový chlapec. Potom sme stále volali, či niečo nevedia, boli sme tam aj osobne, rozprávali sme sa s chlapcami, ktorí s ním boli pri Váhu, ale tajili, čo sa stalo. Až o päť dní po tom, ako sa stratil, nám volala jeho vychovávateľka, že ho bola identifikovať. Žiaľ, mŕtveho. Chlapci sa vraj priznali deň predtým,“ hovorí o smutnej udalosti vychovávateľka z detského domova Božena Bazalová. Podľa nej bol chlapec naozaj bezproblémový. „Vlastík bol usmiate slniečko, a to hovorím bez nadsadenia, platilo to vždy. Bolo to výnimočné dieťa, zlaté, ochotné, skromné, pracovité, dokonca brigádoval, aby mal na prilepšenie,“ opisuje jeho vlastnosti vychovávateľka. Rovnako si na Vlastimila spomínajú aj v Špeciálnej základnej škole v Bánovciach nad Bebravou, ktorú osem rokov navštevoval. „Vlastimil bol veľmi milý, šikovný a ochotný. Bavilo ho učiť sa, neodvrával a nerobil prieky. A to aj napriek tomu, že život nemal vôbec ľahký. Ako dieťa si veľa vytrpel a aj tak dokázal byť usmiaty, priateľský,“ dodáva o Vlastimilovi výchovná poradkyňa zo školy Alena Dušová.
Medzi tými, ktorí sa prišli na pohreb s Vlastimilom , boli aj jeho brat a sestra, s ktorou mal veľmi pekný súrodenecký vzťah. Nechýbali kamaráti z detského domova s vychovávateľmi, bývalí spolužiaci a učitelia a ani tí, ktorým Vlastík prirástol k srdcu. Chýbala však jeho stará mama, ktorá kvôli pokročilému veku a chorobe musela zostať doma, a tiež matka, ktorá sa nemohla prísť so synom rozlúčiť, pretože si podľa našich informácií odpykáva trest vo väznici. Údajne za vraždu druha.