Topoľčancom sa podarilo postúpiť do II. ligy. Ako si teda spokojný s práve skončenou sezónou?
Sezóna bola veľmi úspešná a veľmi náročná. Do súťaže sme išli s najvyššími ambíciami a po jesennom prvom mieste sme mali iba jediný cieľ – postup. Aj v tejto súťaži, podobne ako v ostatných, sa hralo pod veľkým tlakom nielen mužstiev, ale aj divákov. Dopadlo to tak, ako to dopadlo, môžem byť maximálne spokojný.
Dlhú dobu ste boli na špici III. ligy. Nebola to pre vás psychická záťaž?
Bolo to veľmi zaväzujúce. Každé mužstvo, ktoré prišlo hrať do Topoľčian alebo sme s ním hrali vonku, sa chcelo nad nás vyvýšiť. Najviac to bolo vidieť v zápase s Partizánskym, keď miestami to vyzeralo, že hrajú posledný zápas v živote. Chceli dosiahnuť dobrý výsledok a takmer sa im to aj podarilo. Po zápase s nami už viac zápasov nevyhrali.
Prevažne ste hrávali na južnom Slovensku, kde ste boli v nezáujme divákov a v niektorých okamihoch vám nepriali ani rozhodcovia...
Bolo to tam ťažké, ale hlavne môžeme závidieť fanúšikovskej kulise v Šamoríne, kde bolo približne 50 divákov, ktorí povzbudzovali tak mohutne, že spravili veľký kotol. Tam sa aj ťažšie hralo. Bol som prekvapený aj výkonmi rozhodcov. Bolo to už oveľa lepšie s rozhodovaním, pretože pískali spravodlivo a to nám vyhovovalo.
Pôsobíš v družstve ako kapitán. Ako hodnotíš svojich spoluhráčov?
Sme super kolektív. Noví hráči maximálne zapadli do kolektívu. Veľkým plusom bolo aj to, že sme všetci držali spolu. Najmä v ťažkých chvíľach sme sa museli podržať medzi sebou a dokázali sme to. Zásluhu má na tom aj skvelý tréner Peter Jančovič.
Tebe však táto sezóna po zdravotnej stránke veľmi nepriala. Už je všetko v poriadku?
Ešte stále mám následky po zranení z domáceho zápasu. Po ňom som až štyri dni nemohol poriadne dostúpiť na nohu, ale pritom som už na ďalšiu sobotu hral v základe. Trénoval som až deň pred zápasom. Aj doktor mi povedal, že ma to bude ešte asi tri týždne pobolievať, lebo mám silne narazenú kosť a aj natiahnuté šľachy. Týždeň predtým som sa dal dokopy po problémoch s členkom, ktoré pretrvávali asi mesiac. Hral som s bolesťami a bandážou, ale vedel som, o čo sa hrá...
Ako prebiehali majstrovské oslavy?
Prebiehali veľmi dobre, hneď po zápase s Bánovcami sme oslavovali do rána. Dlho sme boli na ihrisku a potom sme sa presunuli do mesta. Najviac sa mi páčilo, že celé mužstvo, výborníci a tréner oslavovali s nami až do rána. Bolo to pekné a pokračovalo to aj na ihrisku v Led. Rovniach, kde nám odovzdávali pohár. Po zápase oslavy ešte pokračovali.
Topoľčany majú veľmi dobrú obranu, o čom svedčia až traja nominovaní hráči v Jedenástke roka. Prekvapila ťa táto nominácia alebo si s ňou viac-menej rátal?
Trocha ma to prekvapilo, pretože každé ocenenie je príjemné. Bolo to hlasovanie trénerov mužstiev, a preto je to cenné. Nebolo to len také vyhlásenie, čo niekto napíše, ale svedčí to o prehľade trénerov. Mrzí ma, že na vyhlásení v Šuranoch nebudem, pretože idem na dovolenku. Na druhej strane, čo tam odznie, bude mi zvestované, a ak dostanem nejakú cenu, hádam mi ju aj dajú. Je to naozaj pekný pocit.
Okrem teba boli vyhlásení aj tvoji spoluhráči z obrany – Ľubomír Teplanský a Miroslav Čuhák. Ako by si charakterizoval týchto dvoch hráčov?
Ľubo je dlhodobý pilier obrany. Hrávam s ním už od vojny, sme super zohratí, netreba nám nič hovoriť, iba sa pozrieme na seba a vieme, o čo ide. Miro je mladý a perspektívny chalan a tým, že sa dostal do nominácie, tak si ho tréneri všimli. Keď bude aj ďalej pracovať na sebe, tak môže dosiahnuť ešte viac. Určite na to má.
Autor: jaš