Vodným pólistkám Topoľčian sa darilo podobne ako v minulom roku. Po triumfe junioriek v I. lige sa darilo aj ženám. Tie však skončili rovnako ako minulú sezónu na výbornom druhom mieste, keď suverénne Vrútky boli vo väčšine zápasov nad ich sily. Viac o sezóne nám porozprával tréner Igor Vestenický.
„Súťaže sa zúčastnili štyri družstvá. Majstrovský titul obhájilo družstvo Vrútok, strieborné pozície my a bronzové Piešťany. Štvrté skončili Bratislavčanky, síce bez bodu, ale oproti minulému roku sa veľmi zlepšili a donútili všetkých súperov k poriadnemu nasadeniu. O náš úspech sa pričinili tieto hráčky: Grmanová a Staňková bola spoľahlivá a vcelku vyrovnaná dvojica, najmä rast výkonnosti dobre trénujúcej Grmanovej ma veľmi potešil. Kapitánkou družstva bola Kuniková, svoju nesporne vysokú výkonnosť však znižovala hašterivým správaním, oporami boli Kopcová, Jančeková, Hýroššová a Laciková. Dobre im sekundovala najmä Vavrdová a tiež Mokošová so Starovičovou. Družstvo dopĺňali Kvasnicová, Pavlovičová, Španková, Krchová a Lindtnerová. Súperove siete sa nám podarilo napnúť 325-krát. Pričinili sa o to tieto hráčky: Kuniková 73 gólov, Kopcová 52, Jančeková 46, Laciková 43, Hýroššová 36, Vavrdová 24, Mokošová a Starovičová po 17, Španková 4, Pavlovičová a Grmanová po 3, Kvasnicová 2, Lindtnerová 1. Po vcelku dobrej zimnej príprave, keď Grmanová s Lacikovou pracovali veľmi usilovne a prejavilo sa to i na veľkom náraste ich výkonnosti, a aj ostatné mladé hráčky sa tiež postupne zlepšovali, som sa nádejal, že by sme to v tomto roku mohli poriadne zamiešať v boji o titul. Po prvých troch kolách to tak i vyzeralo, keď sme Vrútky dvakrát porazili a boli sme na čele tabuľky. Postupne sa však u mnohých hráčok začali kopiť problémy (autoškola, tanečná, maturity, povinnosti v škole, nakupovanie, kaderníčka a pod.), s ktorými sa nedokázali (alebo nechceli?) vyrovnať, začali vynechávať nielen tréningy, ale i zápasy. Výsledkom bola zhoršená hra a postupne šnúra prehier s Vrútkami a raz dokonca i s Piešťanmi. Hráčky, ktoré sa chcú stať majsterkami Slovenska, sa musia vedieť s takýmito problémami vysporiadať. Ponúknutých tréningových hodín je i tak nedostatočné množstvo a keď i to málo niektoré využívali na iba 50-percent... So striebornými medailami musíme preto byť veľmi spokojní. A ak sa v prístupe k nášmu športu nezlepšíme, tak možno o krátku dobu si preberieme podobne ako Bratislava medaily zemiakové...“
