Písmo:A^-|A⁺ 0

Kto vám pomohol objaviť talent pre divadlo? Vyrastala som v Košiciach, kde v tom čase boli školy s rehoľnými sestrami. Keď som v roku 1946 išla do prvej triedy, učila ma sestrička Štefánia. Práve táto žena vo mne ako prvá zasiala semienko umenia. Prvé herecké prejavy sa spájali s Vianocami, na ktoré sme si pripravovali koledy a pašie. Až jedného dňa po roku 1948, keď sa zmenil režim, pred našimi očami nahádzali rehoľné sestričky do veľkých áut a odvážali preč. A my sme zostali v škole, kde sme namiesto modlenia odrazu spievali Internacionálu. Zasiahlo vás to osobne? Veď ste boli ešte dieťa... Bohužiaľ, moja rodina bola tiež postihnutá. Otca zobrali medzi prvými – bol označený ako nepriateľ ľudovo-demokratického zriadenia. Dozvedeli ste sa dôvody, prečo sa to udialo? Dodnes to nie je vyjasnené, otec nebol ničím vinný, nemal nijaké kontakty na zahraničie. Moja mama bola domáca, otec bol odborník na melioračné práce. Počas vojny sme bývali na Sliači, robil opravy na Troch duboch, kde sa dostal do zajatia Nemcov. Vrátil sa až v júni 1945. Po vojne sme sa presťahovali do Košíc, kde ho v roku 1949 obvinili a odsúdili na dvanásť rokov. Celých sedem si odsedel. Bolo to pre nás nesmierne ťažké obdobie. Veľmi to doľahlo najmä na môjho brata, ktorý vážne ochorel a zomrel. Po jeho smrti som napísala list Gottwaldovi, aby otca pustili bratovi na pohreb. A pustili ho? Nie, ale po šiestich týždňoch po pohrebe prišli dvaja muži v kožených kabátoch, vyvolali ma z triedy a začali vypočúvať, či som mala nejakého brata, či zomrel a kto ma nahovoril napísať Gottwaldovi. Bolo to kruté obdobie, ale naučilo ma rozlišovať charaktery ľudí. Boli ľudia, ktorí sa tvárili veľmi pobožne, ale opak bol pravdou, a boli takí, čo sa tvárili ako priatelia, ale boli udavači. Sedem rokov odlúčenia od rodiny bola dlhá doba. Ako ste vnímali návrat otca z väzenia? Keď sa vrátil, bol to iný, zmenený človek, ktorého som vôbec nepoznala. Čas, kým bol vo väzení, bol pre nás a mamu veľmi ťažký – zažili sme útoky na našu rodinu, vyhodenia z bytu, mame sa dokonca vyhrážali, že jej odoberú deti. Keď sa otec vrátil, bola som už takmer dospelý človek. Nastala situácia, že ho bolo treba znova spoznať. A zrazu začal nádherný čas, keď sa dvaja ľudia, mama a otec, začali znova zbližovať, hľadať jeden druhého. Bolo to nesmierne krásne, ale aj ťažké zároveň. Mali ste už v tom čase skúsenosti aj s javiskom? Čo rozhodlo o tom, že ste sa vybrali na umeleckú dráhu? Už ako dieťa som chodila do speváckeho zboru. Jedného dňa prišiel medzi nás režisér, ktorý potreboval dievčatá do opery Carmen v košickom divadle. Mne sa tam podarilo dostať a dodnes si pamätám pesničku, ktorú som tam v úlohe chlapca vyspevovala: Pyšne kráča naša čata, spieva trubka vojenská... Tam som sa po prvýkrát stretla s divadlom, vôňou šminiek, kostýmov. Bola som očarená... Keď prišiel posledný ročník jedenásťročnej školy, vedela som, že budem mať problémy s prijatím na vysokú školu, lebo som pochádzala z rodiny, ktorá nebola žiaduca. Ale povedala som si, že to treba skúsiť. Prijímacie skúšky boli vo februári a ja som mala obrovské šťastie, lebo v marci prišiel zákaz, že mi nemajú dovoliť maturovať. Podržal ma však učiteľ, ktorý prežil koncentračný tábor, a tak ma vedel pochopiť. Vďaka tomu som sa dostala na umeleckú školu. Po skončení vysokej školy ste sa rozhodli pre Nitru. Prečo? Pôvodne som sa chcela vrátiť na východné Slovensko, ale veci sa vyvíjali inak. Až neskôr som sa dozvedela, že vlastne nebolo žiaduce, aby som sa tam dostala do divadla. V tom čase však bola v Nitre úžasná éra Paľa Haspru. Skvelé, nádherné predstavenia. S jedným - Obchodník s dažďom – hosťovali Nitrania v Bratislave a ja som sa tam bola pozrieť. Začalo predstavenie, no v hľadisku bola stále tma. Tma trvala a trvala a nič sa nedialo. Spomínam si, keď som sem prišla so spevokolom. Pomyslela som si, že by som tu rada pôsobila a dodnes si to pamätám. Vlastne sa mi splnilo prianie – v Nitre pôsobím už 46. sezónu. Ako si spomínate na začiatky v nitrianskom divadle? Spočiatku som prespávala vo fotokomore, lebo som nemala kde bývať. Divadlo bolo v tom čase zájazdové, chodili sme ako kočovníci, ale mne sa to páčilo. Veľa sme zažili, raz mi zo šatne ukradli hodinky, ktoré som dostala od otca k maturite. Veľmi ma to mrzelo, otcovi som to nikdy nepovedala. Mala som tu však vynikajúcich kolegov, Müllera, Došekovú, Blaškoviča, Strniskovú, Pavelekovú, ktorí mi odovzdávali skúsenosti. „Ak budeš mať úspech, zabudni na to, každá rola musí byť opäť začiatkom, lebo keď sa dostaneš do pocitu, že si slávna, je to tvoj koniec,“ varovali ma... „Sú oveľa horšie prípady, so mnou to nie je až také zlé,“ uviedla Adela Gáborová v decembri minulého roku, keď mala za sebou chemoterapiu. O svojej chorobe odmietala hovoriť celých päť rokov. „Fungujem, ako keby som nebola chorá, ja teda vlastne chorá nie som. Ale hovoriť budem až vtedy, keď budem za vodou,“ povedala v poslednom rozhovre. Niekoľko mesiacov nato svoj statočný boj s chorobou prehrala. Do hereckého neba odišla vo štvrtok 12. júla v popoludňajších hodinách.

Článok pokračuje pod video reklamou