Aj keď nevidí, nevzdáva sa jazdy na bicykli

Prebíjať sa životom s čiernymi okuliarami na očiach a bielou paličkou v rukách nie je ľahké. Napriek tomu sa Miroslav postavil k svojmu osudu tvárou v tvár. Vyštudoval na Gymnáziu pre nevidiacich v Prahe. Aj keď jeho ambíciou bolo pokračovať v štúdiu na právnickej fakulte, kvôli nepriaznivému sociálnemu zázemiu v rodine sa musel tejto myšlienky vzdať. „Tak ako väčšina mladých ľudí, aj ja som sa musel po skončení štúdia niekde zamestnať. Najskôr som pracoval vo fabrike pri Bratislave, neskôr som si spravil masérsky kurz a poskytoval som masérske služby, čo robím až dodnes. Keďže som určité obdobie prežil vo veľkých mestách ako Praha, Bratislava, naučil som sa pohybovať a orientovať v neznámom prostredí, kde je navyše aj veľký počet ľudí. Isté skúsenosti mi to dalo, každé mesto je však iné. Topoľčany sú na pohyb dosť náročné, ale už som si zvykol. Všetko sa dá, keď sa chce, ale hlavne, keď sa musí,“ zdôrazňuje Miroslav, ktorý si počas doby, kedy pracoval v Bratislave, našiel aj svoju terajšiu manželku. ktorá je tiež ťažko zrakovo postihnutá: „ Zobrali sme sa pred šestnástimi rokmi, máme spolu dve zdravé dcéry a už pätnásť rokov bývame v bytovke vo Veľkých Ripňanoch.“
Sny sa majú plniť
Najväčším relaxom je pre Miroslava turistika, cyklistika a paraolympijský šport golbal „Golbalu sa aktívne venujem od šestnástich rokov. S naším družstvom chodíme hrávať zápasy po celej Európe. Podarilo sa nám dokonca dostať do kvalifikácie na paraoplympijské hry do Belgicka, kde sme zdolali Švédsko 4:3,“ vyhlasuje hrdo Miroslav, ktorý sa môže pochváliť aj ďalším úspechom. „Zrejme som jediný nevidiaci na Slovensku, ktorý absolvoval túru po reťaziach v Slovenskom raji. Samozrejme, musel ísť niekto so mnou, aby ma navigoval, ale prejsť som si to musel predsa len sám. Bolo to náročné, ale niečo už mám prechodené, takže som to riskol,“ dodáva s úsmevom. Najväčšou vášňou pre Miroslava je však bicyklovanie. A aj keď si asi málokto vie predstaviť, ako môže nevidiaci jazdiť na bicykli, možné to naozaj je. „Existuje na to špeciálny bicykel pre dvoch – tandem. Má predĺženú spevnenú konštrukciu, dve kolesá a riadidlá pre dvoch, ale hýbať sa dá iba prednými. Vzadu sedí nevidiaci a vpredu niekto, kto bicykel vedie,“ vysvetľuje Miroslav. Zohnať tandem však nie je vôbec jednoduché, pretože ako bežný tovar ho v obchode nekúpite a jeho výroba na zákazku tiež nie je lacná záležitosť. „Zohnať takýto dvojbicykel je dosť náročné. Teraz som mal požičaný skoro rok tandem od môjho kamaráta z Dubnice nad Váhom, ktorý si dal jeden vyrobiť. Nespĺňa síce úplne požadované normy, ale jazdiť sa na ňom dá. Prejazdil som už skoro celé Slovensko. Bol som na ňom v Bratislave, na Zelenej vode, v Nitre, na Bradle. Navigátora mi robí moja dcéra Martinka alebo jeden môj kamarát. Nie je to vôbec náročné, zatiaľ sme nemali žiadnu väčšiu kolíziu. Sem-tam boli nejaké pády, aj teraz naposledy sme skončili s dcérou v kanále, keď sme sa chceli otočiť, ale to patrí k tomu,“ konštatuje Miroslav, ktorého veľkým snom je zadovážiť si svoj vlastný tandem: „Zisťoval som si ceny a našiel som jedného výrobcu v Čechách.Vyrobil by ho zhruba za 33-tisíc českých korún. Je to naozaj dosť veľká finančná položka, preto sa snažím získať prostriedky rôznymi spôsobmi. Podal som aj niekoľko žiadostí na úrady. Žiaľ, na takéto veci štát jednoducho neprispieva a ja si z tých peňazí, ktoré zarobím, tandem dovoliť nemôžem. Preto sa snažím nájsť sponzorov, ktorí by boli ochotní splniť mi tento sen. Skúšal som osloviť aj malých a veľkých podnikateľov, ale zatiaľ bezúspešne. Pocit, keď sedíte na bicykli, vietor vám bije do tváre a vy cítite vôňu krajiny, to je niečo nádherné. Síce nevidím, ale môžem tú krásu vnímať inak,“ dodáva Miroslav.