Väčšinou sú ľudia zarazení, baby na skateboarde ešte nevideli, tvrdia spoločne. Prekvapilo ich však, že im vcelku fandia. Dokonca aj tí starší. „Vždy nám len povedia: Dievčatá, ide vám to, len sa preboha nezabite!“
„Videla som na internete nejaké videá, zapáčilo sa mi to a chcela som tiež vyskúšať niečo také extrémne,“ opisuje svoje prvé dojmy jedna z troch mladých „skateboardistiek“ Katarína Kováčiková. Spolu so svojimi kamarátkami, Danielou Grznárovou a Lenkou Grachovou, sa toumto v súčasnosti čoraz populárnejšiemu športu venujú už asi pol roka. Všetky majú len 14 rokov, chodia na základnú školu a vo svojej záľube im pravdepodobne nehrozí konkurencia široko-ďaleko.
„Trochu nás inšpirovali miestni chalani, ktorí to už celkom vedia. Zo začiatku nás aj naučili, ako máme na tom stáť, ale potom sme už všetko trénovali samy,“ spomína Daniela. Nevie vraj o iných dievčatách, ktoré by sa venovali takému typicky chlapčenskému športu.
„Ja mám kamarátky z Topoľčian, ktoré začali skateovať asi pred dvoma týždňami. Ale inak sme vôbec nerozmýšľali, či budeme mať v tomto nejaké prvenstvo,“ hovorí Katarína. Z dievčat dostala skateboard prvá práve ona. Potom si dosky na narodeniny „vynútili“ aj ostatné. „Rodičia sa o nás samozrejme boja, ale museli si zvyknuť. Akurát nám dali podmienku – ak na tom chceš jazdiť, tak aspoň nie po ceste.“
Ako vravia, cez leto trávia takmer každý deň na asfaltovom ihrisku. Cesty sú vraj nebezpečné: „Teraz chodí veľa áut na Duchonku a my sa ešte trochu bojíme,“ sťažuje sa Daniela. Dievčatá by boli za to, aby v Prašiciach vznikol menší skate park. „Poznáme aj dosť malých detí, ktoré si kúpili dosku,“ poznamenala Lenka. „Asi sme vyvolali menšiu revolúciu.“
Skateboarding vie však niekedy aj pekne bolieť. Ako znášajú krehké dievčatá nevyhnutné drobné zranenia, ktoré tento šport prináša?
„Ja som sa raz spustila zo strmšieho kopca a vstala som poriadne dooškieraná. Samozrejme, bola to chyba skejtu,“ smeje sa Katarína. Zlomené ruky či nohy ešte žiadna z nich nemala, napriek tomu „keď sme sa konečne odvážili niečo skúšať, modrín sme mali plno. Hlavne Lenka,“ ukazujú na najväčšiu experimentátorku. Lenke sa už podaril aj nejaký ten trik: „Párkrát som skočila oli – dostala som dosku do vzduchu,“ priznala sa.
Modriny jej nevadia, ale keby sa s nimi ukázala, ľudia by si asi medzi sebou šepotali.
„Berieme to len ako zábavu. Najviac si vychutnávam rýchlosť, keď sa spustím z kopca. Jasné, je dobré vedieť nejakú fintu, ale väčšinou používame dosku len ako dopravný prostriedok,“ tvrdí Katarína. Ako dodáva, zatiaľ ju žiadna z nich nezlomila a jediné, čo je na nich kvalitné, sú kolieska. Svoje dosky si preto aspoň vyzdobili kresbami.
Delenie na chlapčenské a dievčenské športy neuznávajú: „Každý robí, čo ho baví – naše spolužiačky napríklad hrajú futbal, tak v čom je problém?“ pýta sa
Daniela. Hoci priznáva, že sama sa občas vyhovára na to, že je „len“ dievča, keď sa jej na doske nedarí, vraj ju štve, ak ich ľudia pokladajú len za „chlapčenské fušerky“. „Prečo chalani môžu všetko a my musíme byť len jemné kvetinky?“
Pri tomto športe treba podľa nej len dve veci: vytrvalosť a nebáť sa. A všetkým, čo sa chcú postaviť na kolieskovú dosku, odkazujú jediné: „Do toho! Modriny sa stratia. A je to dobrý pocit, ak aspoň sami seba otestujete.“
