Utorok, 26. január, 2021 | Meniny má TamaraKrížovkyKrížovky

Osud ju pripravil o troch mužov

Terézia Kelleriková je obyvateľkou topoľčianskeho domova dôchodcov, ktorý sa nachádza v blízkosti centra. Narodila sa v roku 1914 v Budapešti. Trikrát sa vydala a všetci jej manželia boli Slováci. Posledný jej zanechal tri nevlastné deti.


Kamarátka čakala zbytočne
„Môj otec bol bohatý gazda, ale mama s ním nebola šťastná. Keď zistila, že má milenku, rozhodla sa s ním rozviesť,“ začala svoj životný príbeh rozprávať Terézia. Na päť rokov sa ocitla u starých rodičov v Kecskeméte, zatiaľ čo jej mama pracovala v Budapešti ako krajčírka. Snažila sa nasporiť peniaze na kúpu bytu. Terézia bývala na gazdovstve a navštevovala školu, ktorá bola od domu starých rodičov vzdialená štyri kilometre. „Keď ma mamička prišla navštíviť, bola som veľmi šťastná. Bola oblečená inak než ženy, ktoré som poznala. Mala totiž krásne moderné mestské šaty. Volala ma Tecuka. Keď mi povedala, že ma chce zobrať so sebou do Budapešti, nesmierne som sa potešila. Mala som vtedy deväť rokov,“ spomína Terézia. Predstava matky sa však nezhodovala s názorom starých rodičov. O vnučku sa starali od štyroch rokov a odrazu ju mali stratiť. „Mama ma doslova uniesla. Zastavila sa v škole, aby ma vypýtala od učiteľky. Bol máj a mesiac pred záverečnými skúškami. Učiteľka namietala, lebo opustiť lavice pred skúškami znamenalo, že neukončím ročník. A ja som patrila medzi šikovných žiakov. Nakoniec však vypísala potrebné papiere a my sme utekali na vlakovú stanicu. V ten deň ma kamarátka, s ktorou sme chodievali zo školy, čakala zbytočne…“
Namiesto cirkusu čistiareň
Ruch veľkomesta deväťročné dievča vystrašil. Nikdy predtým nevidela toľko áut, ba ani električky. Navyše ju hneď pri príchode do domu pohrýzol susedkin pes, a preto museli utekať k lekárovi. „Keď mi doktor pichal injekciu, pomedzi slzy som sa mamy spýtala, či je život v meste taký strašný stále. Na jeseň ma dala zapísať do miestnej školy a musela som si zvykať na nové pravidlá. Na dedine sme s chlapcami liezli na stromy, tu som dostala pokarhanie za šmýkanie sa po školskom zábradlí. Najviac zo všetkého som túžila pracovať v cirkuse, starať sa o zvieratká a liezť po hrazde. Môj sen sa však nesplnil. Keď som vyrástla, zamestnala som sa v čistiarni. S dievčatami sme si užívali aspoň hodiny v tanečnej škole. Mama však bola veľmi prísna. Najviac sa obávala toho, aby som nenatrafila na muža, akým bol môj otec, a preto ma neustále vystríhala pred novými známosťami.“
Jozef je Slovák
Každé ráno chodievala do práce okolo veľkého holičstva, ktoré zakaždým otváral istý mladý muž. „Najprv sme po sebe iba pokukovali. Potom ma pozval na rande do kina. Nakoniec som však nešla, pretože predstavenie končilo neskoro večer a v Budapešti vtedy domovníci zatvárali brány o desiatej. Platili sme päťdesiat drobných, aby nám prišli otvoriť. Navyše som nechcela mať problémy s mamou. Tá si ma už predstavovala po boku iného nápadníka. Musela som s pravdou von. Jozef Paluška sa mi zapáčil. Bol milý a inteligentný. Problémom bol dvanásťročný vekový rozdiel medzi nami. Ak som mamu chcela presvedčiť, musela som ho s ňou zoznámiť.“
Jozef vraj v rodine urobil veľký dojem. Nakúpil rôzne sladkosti, zákusky a najdrahšie čokolády. Navyše bol šikovným holičom a jeho služby využívali mnohí herci a herečky. S Teréziou chodil už dva roky, medzitým vypukla druhá svetová vojna. „Mama odrazu znervóznela, mužov brali na vojnu a hrozilo, že povolajú aj Jozefa. Ja som už mala dvadsaťšesť rokov, ale k svadbe sa neschyľovalo. Preto mama prevzala iniciatívu a priamo sa spýtala Jozefa, či si ma vezme,“ vysvetlila Terézia. Až vtedy vysvitlo, že pochádzal zo Slovenska. Rodičia z neho chceli mať kňaza, on však odišiel do Budapešti, aby sa v holičstve, ktoré patrilo tete a jej manželovi, vyučil novému remeslu. Rozprával vynikajúco po maďarsky, anglicky, ba aj nemecky. „Mame však cudzí pôvod môjho nastávajúceho neprekážal, a tak sme sa v jednu sobotu vzali. Už v utorok po svadbe však Jozefa nečakane povolali na front napriek tomu, že nebol vycvičený. Písal sa rok 1941.“
Sliepky chovali v dome
Manžel Terézii každý deň posielal listy. Pred Vianocami 1944 však odrazu v schránke nič nenašla. Pomyslela na najhoršie. Život však plynul ďalej a ona si musela poradiť sama. „Bolo to ťažké obdobie. Pracovala som v žehliarni u jedného Žida, kde sme vyrábali košele pre vojakov. Bol však dobrým človekom, ktorému vojna zobrala manželku. Jedného dňa jednoducho zmizla. Až potom sme sa dozvedeli, že umrela v koncentračnom tábore na otravu krvi. Šéf sa nakoniec rozhodol zatvoriť obchod. Neskôr sa vytratil aj on. Domovníčka nám neskôr prezradila, že sa so svojou dcérou a ďalšími Židmi schovávali v jednom z bunkrov,“ opisovala zážitky z vojny Terézia. Po vojne však situácia nebola o nič lepšia. Ruská armáda vraj vyrabovala obchody, a preto im zostala jediná možnosť. Skúsili šťastie na dedinách. „Zobrali sme petrolej a mydlo a vymieňali sme ich za múku, cukor a zemiaky. Stará mama nám dala dve sliepky, aby sme ich zarezali. Do rána však zniesli vajíčka a mama prišla s nápadom vytvoriť im ohradu na chodbe nášho bytového domu. Tak aj bolo. Neskôr som ich chodievala pásť do jedného budapeštianskeho parku.“
Späť na Slovensko
Veta, ktorú vykríkla suseda, jej navždy zostane vrytá v pamäti. Sedela v parku, keď odrazu počula známy hlas: Palušková, príďte domov, manžel sa vám vrátil! „Chvíľu som bola ako prikovaná,“ spomína Terézia. Mnohí už Jozefa pochovali, dokonca jej začali nadbiehať iní muži, lebo si boli istí, že sa už stala vdovou. Jej manžel sa domov vrátil vychudnutý a zarastený. Mal vraj šťastie, bol Slovák a ruštine sa hneď priučil. Aj vďaka tomu sa mu podarilo prežiť.
„Po vojne sa Slováci žijúci v Maďarsku mohli vrátiť do svojej vlasti. To isté platilo o slovenských obyvateľoch s maďarskými koreňmi. Z plagátov, ba dokonca z električiek na nás hľadeli nápisy Mať volá domov a podobne,“ pokračovala Terézia. Jej manželovi sa vraj zacnelo za rodným krajom. Rozhodli sa presťahovať na Slovensko. Zamierili do Handlovej.
Úspech a smrť
„Manželova rodina mňa a moju mamu prijala veľmi dobre, hoci sme po slovensky nevedeli. Jozef ma postupne učil slová, ale veľakrát som skomoleninami pobavila celú rodinu. Sedem týždňov sme bývali u švagra, lebo na úrade nám tvrdili, že pre nás byt nemajú,“ hovorí Terézia.
Nájsť prácu však tiež bolo veľkým problémom. V novinách našli inzerát o predaji obchodu na námestí. Švagor ho navrhol odkúpiť, sám pritom finančne veľmi pomohol. Jozef predal svoju obľúbenú filatelistickú zbierku aj hudobné nástroje. V obchode sa im začalo dariť, ale nastali ďalšie ťažkosti. V štyridsiatom ôsmom im obchod zhabali, Jozef zostal vedúcim, ale Teréziu zamestnať nechceli, pretože nevedela dobre po slovensky. Žili teda z jedného príjmu. „Postupne sa mi to prestávalo páčiť. S manželom sme sa preto vybrali až do Bratislavy za šéfmi podniku. Chceli sme ich presvedčiť, aby v obchode zamestnali aj mňa. Nemali sme ani kde prenocovať. Od únavy som zaspala na lavičke. Ešte aj kvôli tomu sme mali opletačky s esembákmi. Nakoniec sme uspeli. Odvtedy som dostávala 1200 korún.“
Postupne však nemali v obchode čo predávať. Tovaru bolo málo a tržby výrazne klesli. Jozef sa zamestnal na stavbe bytovky pre baníkov, neskôr si našiel prácu v baníckej lampárni. Na jednu z poobedňajších šícht však neprišiel. Terézia ho našla nehybne ležať v izbe. Jozefa infarkt pripravil o veľa síl. O rodinu sa musela postarať Terézia, ktorá sa rozhodla zamestnať v elektrárni. „Počula som však jedinú odpoveď. Palušková, to je zodpovedná práca a vy neviete dobre po slovensky. Ak urobíte nejakú chybu, ešte vás zatvoria. Nakoniec som však riaditeľa aj úrad práce prehovorila. Presviedčala som ich, že pracovať viem a chcem. A mala som aj kúsok šťastia. V elektrárni pracoval vedúci, ktorý pochádzal z Tatabánye a vedel vynikajúco po slovensky. Zakaždým mi všetko vysvetlil najprv v mojom rodnom jazyku, potom v slovenčine. Aj vďaka tomu som tam pracovala desať rokov a boli so mnou spokojní. Päť rokov po manželovom prvom infarkte ho však postihol druhý, tentoraz mi ho navždy vzal. Lekár mi povedal, že sa veľmi trápil, ale uzatváral sa do seba a to ho nakoniec položilo,“ povedala Terézia.
Štefan a Ladislav
S druhým manželom sa zoznámila na cintoríne. Volal sa Štefan Kapusta a smutná žena pri hrobe ho zaujala. Sám zdieľal podobný osud, keďže bol vdovec. Dali sa do reči a postupne sa spriatelili. Bývalý partizán a náruživý poľovník ju deväť mesiacov od Jozefovej smrti požiadal o ruku. „Nechcela som o tom ani počuť. Bol straníkom a mala som ešte vryté v pamäti, ako nám komunisti zhabali ťažko vybudovaný obchod. Nakoniec som však privolila,“ povedala Terézia. Ďalšie ťažkosti do jej života priniesol zosuv pôdy v Handlovej v roku 1960, a my sme kvôli zosuvu pôdy museli opustiť svoj dom. Istý čas preto bývali v provizórnych pivniciach v Prievidzi, neskôr im pridelili byt v Topoľčanoch. „So Štefanom sme boli manželmi tridsať rokov, ale deti sme nemali. Tešili sme sa z dcér a syna našich dobrých priateľov Kellerikovcov. Ladislav bol dokonca na našej svadbe svedkom. Nanešťastie som sa stala vdovou aj druhýkrát a to isté postihlo aj Lacka,“ spomína Terézia. História sa zopakovala. Znova sa stretli dvaja vdovci. Ladislav sa rozhodol s Teréziou oženiť. „Nebola som tejto myšlienke veľmi naklonená. Ľudia totiž začali klebetiť, že za mnou chodí frajer. Ja som však Lacka považovala za dobrého priateľa. O sobáši ma presvedčil až jeho syn, ktorý ma s otcom prišiel popýtať o ruku. Aspoň budete mať obaja niekoho, s kým sa porozprávate, prehováral ma. Dodnes ma chodí do domova navštevovať. Aj mnoho rokov po smrti tretieho manžela mám jeho deti rada napriek tomu, že nie sú moje,“ uzatvorila svoj príbeh Terézia Kelleriková. Ďalšieho muža vraj nechce, život v domove jej vyhovuje. Z času na čas si spomenie na svoje zážitky pri pohľade na obrazy svojich manželov, ktoré má zavesené nad posteľou.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  2. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  3. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  4. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  5. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  1. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  2. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  3. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  4. Budovanie zelenej značky
  5. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  6. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  7. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  8. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  9. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  10. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 41 502
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 23 848
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 16 115
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 213
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 771
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 670
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 555
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 455
  9. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 436
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 308
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Topoľčany a Partizánske - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Topoľčany

Skríningové testovanie prebehlo aj priamo v spoločnosti ZKW vo štvrtok a v piatok.

Už v období jesene sa spoločnosť dostala do situácie, kedy hľadala možnosti, ako rýchlo nahradiť počas pracovnej neschopnosti zamestnancov, ktorí z dôvodu nakazenia sa vírusom alebo karantény nemohli prísť do práce.

3 h
Keď za Mýtnu Novú Ves nastúpil aj Ľubomír Moravčík

Derby susedov ukončila inzultácia

Ľubomír Moravčík v jednom zápase nastúpil aj v drese Mýtnej Novej Vsi.

Zápas o čelo V. ligy Západ v máji v roku 2006 medzi Mýtnou Novou Vsou a Solčanmi sa nedohral. Článok, ktorý okrem MY Topoľčianskych novín – Dnešok bol v tej dobe uverejnený aj v denníku SME.

13 h
Za nedeľu bolo v Dome kultúry v Topoľčanoch do 14.00 hod. otestovaných 996 ľudí, z toho 30 bolo pozitívnych.

Skríningové testovanie prebieha od pondelka a bude trvať do stredy – 27. januára.

25. jan
Spolu hrali ligu v Topoľčanoch, aktuálne obaja obliekajú aj dres Ludaníc. Zľava Martin Buday a Ladislav Krajčík.

Futbalista Martin Buday za mužov nastúpil už ako pätnásťročný.

24. jan

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Mestá a obce v okrese Prievidza postupne zverejňujú počty ľudí, ktorí využili skríningové testovanie v ich obci.

24. jan

Dobre skončilo v Bobote, Čachticiach, Stankovciach. Výborne v Dolnej Porube a Trenčianskych Miticiach.

17 h

Miera pozitívnych testov v krajskom meste dosiahla 1,15 percenta.

22 h

Ide zatiaľ iba o čiastkové výsledky.

12 h

Už ste čítali?