V Lipovníku majú Picasa aj energetickú pyramídu

Pochádza z rodiny, v ktorej sa maľovaniu nikto nevenoval. Všetci boli zručnými remeselníkmi, ale iba u neho jediného sa objavila navyše láska k umeniu. Do obce Lipovník sa presťahoval v roku 1991 z Dolnej Krupej, okres Trnava. Maliarska vášeň ho drží od detstva, stala sa jeho celoživotnou záľubou. Dnes maľuje prevažne na zákazky a vždy podľa predlohy.
Obraz prepracovával deväťkrát
„Maľovanie ma jednoducho baví, stále nad ním rozmýšľam. Hoci v dnešnej dobe niet na podobný koníček veľa času, maľujem vždy, keď môžem, väčšinou po príchode z práce,“ prezrádza J. Kotásek. Vážnejšie sa mu začal venovať pred piatimi rokmi, kedy ho k tomu dohnala zlá finančná situácia: „V tom čase som prišiel o prácu a musel som niečo robiť. Začal som maľovať menšie obrázky a ponúkať ich kamarátom. Koľkokrát sa mi stalo, že som sa vrátil s obrazom naspäť. Boli to ťažké časy, nechcem na ne spomínať. Teraz je našťastie maľovanie najmä mojou záľubou,“ vysvetľuje.
Najradšej maľuje krajinky a portréty, vždy podľa konkrétnej predlohy. Ľudia, ktorí ho navštívia, si väčšinou zo sebou prinesú fotku či obrázok, niekedy majú len približnú predstavu. Už sa mu stalo, že jeden portrét podľa malej fotografie maľoval celú noc. Musel ho prerábať deväťkrát, kým nebol s výsledkom úplne spokojný. Chce, aby sa jeho výtvory ľuďom páčili. Ak ho zaujme nejaký obrázok v časopise, neváha a hneď sa pustí do práce. Na stolíku mu ležia viaceré námety, na ktorých chce pracovať v budúcnosti. Jedným z nich je aj Zrodenie Venuše od Botticelliho.
Pohreb poľovníka a Stojslav
„Snažím sa zachytiť vernú podobu toho, čo pred sebou vidím. Vo voľnom čase rád maľujem aj zvieratá, ale skôr v takej polorozprávkovej podobe. Táto nástenná maľba,“ hovorí a ukazuje na výjav zobrazujúci les s množstvom zvierat nesúcich truhlu. Je to ilustrácia z knižky známeho slovenského herca. Zachytáva pohreb poľovníka, preto tie zvieratá a zelený klobúk položený na vrchu truhly. Ako vidno, všade naokolo sú príjemné farby prírody - zelená, modrá, tyrkysová, hnedožltá. Mimochodom, moje najobľúbenejšie,“ vysvetľuje.
Postup si premyslí vopred
Maľuje teda na stenu, ale tiež na materiál nazývaný sololit. Najväčšia nástenná maľba, akú vytvoril, mala rozmery dva a pol krát štyri metre. Vyhotoviť dielo podobnej veľkosti mu zaberie tri týždne vrátane víkendov. Závisí to aj od množstva voľného času, ktorý má. Menšie obrazy na sololitoch maľuje dva dni po štyri až osem hodín denne. Používa pri tom balakrylové farby, ktoré môže riediť vodou. Občas síce nakreslí niečo ceruzkou či kriedovými farbami, ale nie veľmi často. Využíva techniku tieňovania, pri ktorej sa najprv na celú plochu nanesie základná farba a až potom sa na ňu postupne pridávajú ďalšie vrstvy. Predmety, ktoré sú na výtvore k nám najbližšie, sú namaľované ako posledné. Preto si musí ešte pred začatím práce v hlave premyslieť postup a mať približnú predstavu finálnej podoby obrazu.
Naposledy maľoval obraz Stojslava, panovníka starého slovanského rodu, podľa drevenej predlohy. Obraz v súčasnosti visí v Nitrianskej Blatnici. „Pôvodne bol určený do tomboly, ale asi sa im zapáčil, tak si ho nechali,“ smeje sa.
Lipovnícky Picaso
Za päť rokov, čo sa J. Kotásek venuje maľovaniu intenzívnejšie, vytvoril okolo 200 diel. Porozdával ich kamarátom a známym, doma mu visí len pár kúskov. Jeho výtvory sa páčia ľuďom nielen z blízkeho okolia. Pár z nich už putovalo do Trnavy, Piešťan či do Bratislavy.
Jeho pracovňou sa stala obývačka a maliarskym stojanom obyčajný stôl. Jedinou podmienkou je, aby mal pri práci pustený televízor. Ako priznáva, v pozadí potrebuje počuť zvuk, vie sa vtedy lepšie sústrediť. Občas sa prihodí, že nemá chuť maľovať alebo sa mu jednoducho pretrhne niť. Vtedy nachvíľu štetce odloží a počká na vhodnejší okamih. Keďže nemaľuje vlastné výtvory, ale len kopíruje už existujúce, nechce si dávať príliš provokačný umelecký podpis. „Na začiatku som sa podpisoval vlastným menom, ale chcelo to niečo viac umelecké. Istý čas som sa podpisoval Kotásek – Picaso, teraz už len Picaso. To jedno „s“ v mene nie je náhodou, zámerne sa podpisujem takto, aby som náhodou niekoho neurazil. Pretože maľujem inak a úplne niečo iné ako skutočný Picasso. Obdivujem všetkých veľkých maliarov,“ dodáva.
Mlieko ostalo dlhšie čerstvé
Pyramída o šírke tri a pol metra a výške dvoch metrov je vyrobená z nepotrebných trámov a dosiek, ktoré Jozef Kotásek postupne nazhromaždil. „Postavil som ju pred piatimi rokmi. Je špecifická tým, že pri jej výrobe nesmie byť použitý iný materiál než drevo, teda žiadne klince. Najlepšie druhy sú borovica alebo smrek. Základnú konštrukciu som napustil lepidlom a potiahol látkou.“ Keď sa ľudia dozvedeli o tomto nezvyčajnom výtvore, niektorí sa odvážili a prišli ju vyskúšať. Vraj má liečivú moc, ktorá je umocnená správnym miestom, ktoré musí vybrať prútikár. Aj keď tá u Kotáskových podľa slov jej majiteľa nestojí na dobrom mieste, účinkuje. „Neviem, či si to namýšľali, ale mnohým sa naozaj polepšilo. Možno je to tým, že človek musí v nej stráviť najmenej štyridsať minút a za ten čas sa myseľ aj telo uvoľnia. Kde by mali čas takto zrelaxovať niekde u seba doma,“ zamýšľa sa J. Kotásek. Uviedol aj vlastnú skúsenosť, pri ktorej otestoval účinok pyramídy pomocou dvoch pohárov s mliekom. Jeden dal dnu a druhý nechal voľne vonku. Za pár dní šiel skontrolovať výsledok. Mlieko vonku bolo dávno skysnuté, zatiaľ čo druhý pohár vo vnútri pyramídy nie.
Plánuje postaviť ďalšiu
Pyramída za ten čas, čo stojí na záhrade, prestála všetky ročné obdobia. Preto je látka na nej už potrhaná a začína chátrať. J. Kotásek pri nej zapózoval, ale dodal, že plánuje postaviť novú. „Hneď ako budem mať trochu viac času sa pustím do toho. Chcem, aby bola hotová ďalší rok, chvíľu to bude musieť počkať. Nebude v nej nič chýbať, vyberiem najlepšie drevo a strechu pokryjem šindľom, aby dlhšie vydržala. Nová by mala byť vyššia a väčšia,“ objasnil.
Pod pyramídou je zakopaná fľaška slivovice: „Vykopem ju vtedy, keď sa môj syn ožení.“