Článok pokračuje pod video reklamou
Dobrý vodič, nie zlý motorkár
Juraj sa v osudný septembrový deň rozhodol zobrať svoju najmladšiu dcéru na malý výlet motorkou. Timea po otcovi zdedila nadšenie pre dvojkolesové stroje, a preto mala z cesty veľkú radosť. V Bánovciach nad Bebravou si obzreli auto Jurajovho dobrého kamaráta. Na ceste domov sa ešte chceli zastaviť v topoľčianskej reštaurácii za nadjazdom…
Na nehodu si vraj Juraj pamätá matne, ale niektoré obrazy mu z pamäte do konca života nevymiznú. „Doteraz si vyčítam, že som neporušil pravidlá cestnej premávky a nešiel som skratkou. Chodím ňou bežne tak, ako ňou chodí väčšina ľudí, pretože ten, kto sa chce dostať do reštaurácie bez porušenia zákona, musí absolvovať komplikovanú odbočku. Keby som zvolil skratku, nič by sa nebolo stalo. Bral som však ohľad na dcéru, ktorá sedela za mnou. Povedal som si, že budem dobrý vodič, a nie zlý motorkár,“ spomína Juraj Topor.
Pred reštauráciou sa o pol druhej odohralo nečakané divadlo. Zakvílili brzdy a do odbočujúcej motorky vrazil Renault Mégane. Juraja, ktorý riadil, motorka chvíľu ťahala so sebou, ale potom odletela asi dvadsať metrov od neho. Timea vyletela zo sedadla na kapotu auta, ktoré do nich vrazilo. Jej telo sa odrazilo a dopadlo na zem.
Nevedeli ju
zröntgenovať
„Keď som začul brzdy, snažil som sa strnúť motorku naspäť, ale nebolo to možné. Autu policajti namerali brzdnú dráhu štyridsaťtri metrov. Mal som strašný strach o dcéru. Dúfal som, že bude mať topánky. Motorkári dobre vedia, že ak niekoho pri nehode vyzuje, ide o skutočne silný náraz. Nanešťastie, moje obavy sa potvrdili. Z očí jej navyše tiekla krv, čo značí otras mozgu. Dcérka ho mala veľmi silný, dokonca dostala krvácanie do mozgu na dvoch miestach. Aj napriek ťažkému zraneniu jej prilba zachránila život,“ hovorí basgitarista, ktorému nemilé prekvapenie spôsobili aj záchranári. Podľa jeho slov postupovali veľmi chaoticky. Po prevoze do nemocnice vraj Timeu nedokázali dobre zröntgenovať. „Stále bola v šoku. Nevedela o sebe, ale hýbala sa a vzdychala. Bol som nešťastný, že v tom čase nemal službu môj dobrý kamarát, ktorý by to isto zvládol lepšie. Keby som mohol, hneď by som si to s dcérou vymenil.“ Keď trinásťročné dievča helikoptérou previezli do banskobystrickej nemocnice, lekári zistili oveľa viac zranení. Mala prasknutý krčný stavec, panvu a zlomený členok.
Možno bude lekárka
V nemocnici strávila dva mesiace. Silná povaha a organizmus jej v zotavovaní pomohli. Dnes jej nepríjemný deň pripomínajú iba občasné bolesti a slabo viditeľné jazvy. Bola však vo veku, kedy sa dievčatá začínajú parádiť, a preto najťažšie znášala vyholenú hlavu. „Poplakala si, ale potom to prekonala a postupne si na svoje krátke vlasy navykla. Chodila v čapici a krívala, ale potreba stretávať sa s kamarátmi u nej zvíťazila nad ostychom. Spočiatku navštevovala triedu len na pár hodín, neskôr medzi spolužiakmi zostávala dlhšie. Domáce liečenie ju omrzelo, a preto sme ju po konzultácii s lekármi pustili do školy skôr. Samozrejme, rok nesmela cvičiť a musela si dávať pozor,“ hovorí Juraj. Timea je dnes deviatačka. Otec dúfa, že pôjde na gymnázium, pretože je vraj veľmi šikovná. Prezradil, že by chcela byť lekárkou. Medzi jej záľuby patrí sledovanie dokumentárnych filmov z oblasti medicíny, doma sa venuje dvom psom.
Ospravedlnenie nasilu
Ospravedlnenie od vinníka vraj prišlo. Dotyčný sa však dostavil v montérkach. „Pracoval v servise u môjho kamaráta. Práve ten ho ku mne doviezol. Myslím si, že ma navštívil iba z donútenia. Sám by zrejme nemal odvahu… V špinavých nohaviciach zamrmlal rad nesúvislých slov, to bolo všetko.“
Na motorky však Juraj nezanevrel. „Mám strach z prachu na cestách, zo štrku v zákrutách a z vodičov, ktorí sa nepozerajú do spätného zrkadla alebo telefonujú, hoci to nedokážu. Priznám sa, že ja zvládam za volantom robiť viacero činností naraz. Neviem, čo zamestnávalo vodiča, ktorý do nás vrazil. Musel ma vidieť, veď som bol stále pred ním,“ uvažuje basgitarista. Priznal sa, že istá úzkostlivosť sa uňho prejavuje zakaždým, keď ide o deti. Dôkazom jeho slov je členok, ktorý si začal liečiť až niekoľko dní po nehode. Kvôli starostiam o Timeu zabudol na bolesti, spôsobené vlastným zranením.
