Kedy ste sa dostali k plávaniu?
Naučil ma plávať nebohý Ďuri Báči v malom bazéne, keď som mal sedem rokov. Potom som ako tretiak prestúpil do plaveckej triedy, kde ma trénoval Neradný a Jožko Červený, ku ktorým sa pridali aj ďalší, napríklad Igor Vestenický či Neuwirth. V tej dobe náš topoľčiansky oddiel patril medzi najlepšie na Slovensku a spolu s bratislavským zbieral najviac medailí. Potom som sa prihlásil do vrcholového strediska v B. Bystrici. Tam som plával dva roky, odtiaľ som putoval do Trenčína. Následne ma čakala vysoká škola – fakulta telesnej výchovy a športu v Bratislave a popritom som aj športoval. V tej dobe som bol niekoľkonásobný majster Slovenska. Vtedy to bola vlastne iba kvalifikácia na majstrovstvá Československa. Bol som osem až desaťkrát druhý na majstrovstvách Československa juniorov, raz som bol druhý a tretí na majstrovstvách seniorov. Potom som sa dostal aj do širšej nominácie Československa, ale tam sa preferovali skôr českí reprezentanti. Na vojne som robil záchranára. Dostal som sa teda do záchranárskeho plávania a dokonca som bol aj na majstrovstvách Európy na Sicílii (skončili sme štvrtí), či na rôznych európskych pohároch. Finančne to bolo veľmi náročné, a práve na tom som stroskotal. Po vojne som učil plávať deti a po určitom čase som od plávanie odišiel a začal pracovať v rôznych oblastiach. Za prácou som vycestoval až do Nemecka. V roku 1995 som sa vrátil späť do Topoľčian a začal som opäť trénovať deti.
Čo rozhodlo o tom, že ste sa vrátili späť k deťom a k plávaniu?
Celý život som plával a študoval som aj vysokú školu - zameranie trénerstvo plávania. Chcel som robiť trénera vo vrcholovom stredisku. Môj sen sa mi splnil, pretože som vychoval stredoškolských plavcov a s nimi je veľmi dobrá robota. Trénovať malé deti chce len dril a opravovanie techniky. Keď sú deti stále vo vode, tak sa zlepšujú, ale u starších plavcov to chce skúsiť nejaké experimenty. Treba rozmýšľať, ako vyladiť formu a je to proces, ktorý je dlhodobý a plánuje sa niekoľko rokov. Je to podobné ako príprava na olympijské hry. Tréner u týchto starších plavcov už musí byť zároveň aj psychológom, poradcom, s ktorým sa vie porozprávať.
Do Topoľčian ste prišli v roku 1995. Zostali niektoré z tých detí plávať až doteraz?
Všetci plavci u nás skončili po dovŕšení pätnásť rokov. Na stredné školy odchádzali preč (do Trenčína, Bratislavy, Trnavy) na športové gymnáziá, a to až od roku 2000, keď začali trénovať plavci ako Tomáš Klobučník, Norbert Neuwirth, či mladší ako Milan Medo, Pavol Jelenák, Martin Medo. Toto sú prví plavci, ktorí „doplávali“ až na strednú školu. Dovtedy nemali vytvorené až také podmienky ako teraz. Za túto prácu môžem poďakovať pánovi Medovi, pretože chlapci chodia na cirkevné gymnázium, kde sa im pokúšajú vytvárať podmienky na trénovanie.
Títo starší plavci – stredoškoláci majú predsa len svoj vek. Nelákajú ich aj iné veci ako väčšinu mladých ľudí a netrénujú menej?
Samozrejme, majú svoje muchy, ale partiu mám vynikajúcu. Chalani na sebe makajú, baví ich to. Mali aj krízy, ale prekonali sme ich. Pred sebou majú stanovené méty a chcú ich dosiahnuť.
Aké najväčšie úspechy ste dosiahli naposledy?
V lete na záver sezóny sa dostal Milan Medo, Denis Kuchárik a Pavol Jelenák na tzv. Festival mládeže do Belehradu. Keďže sa títo chlapci zúčastnili tohto mítingu a budú napredovať, môžu sa pobiť o účasť na olympijské hry do Londýna 2012. Reprezentovali nás výborne a na tieto podmienky dosiahli pekné výsledky.
Máte stanovené nejaké výzvy aj do ďalšej sezóny?
Tento rok máme vysoké výzvy. Chceme splniť limity na majstrovstvá Európy v Belehrade, ktoré sa konajú v júli, a na majstrovstvá Sveta juniorov, ktoré sa konajú tiež v júli, ale v Mexiku. Máme tam troch pretekárov – Milan Medo, Norbert Neuwirth a Tomáš Klobučník. Títo traja sú takí hlavní ťahúni, ktorí sa pobijú o účasť na týchto podujatiach.
Okrem týchto starších však trénujete aj mladších plavcov a plavkyne...
Medzi tých mladších zaraďujeme ročník 1993 a mladších. Je dobré, že máme takýchto dobrých plavcov, lebo tie deti už majú vzory a cieľ. Výborne sa formuje Kristína Krchová (v zime sa stala majsterkou Slovenska), Nora Schwarzová, Nina Neuwirthová, Markéta Vargová, Natália Kudlačíková. Potom máme aj mladšie, ktoré musia „makať“, ale vývojom sa zlepšujú. U nich je posilňovanie minimálne a zlepšujú sa len plávaním. Je vidieť, že každým pretekom sú lepšie a lepšie. Dúfam, že nám to vydrží a s deťmi budeme len napredovať. Chcel by som dosiahnuť aj to, aby plávali aj po tom pätnástom roku. Nechcem, aby skončili a zanevreli na plávanie. Chceme vychovať čo najviac plavcov, ktorí by sa uchytili aj v starších kategóriách.
Máme smolu, že Topoľčany sú menším mestečkom a nemáme vysokú školu. Ak niektorí chcú ísť študovať na vysokú školu, tak prakticky dotrénovali. Po maturite odchádzajú preč. Chcel by som skôr, aby odišli do Ameriky či Nemecka, kde by sa uchytili ako plavci a v univerzitnom klube by dosahovali ešte lepšie výsledky.
Ako často trénujú títo plavci?
Trénujú každý deň dvakrát, čiže sú to dvojfázové tréningy. Stredoškoláci majú navyše v utorok a štvrtok posilňovňu. Ráno trénujú hodinu, ale stredu, štvrtok a piatok až jeden a pol hodiny. Na záver by som sa chcel poďakovať mestu Topoľčany za poskytnutie podmienok na trénovanie. Poďakovanie patrí aj vedeniu klubu ŠK Topvar Topoľčany, všetkým, čo sú ochotní pre plávanie obetovať svoj voľný čas, a hlavne deťom, že zostali a baví ich to.
