Aj keď jej rodičia tým neboli nadšení, postupne ich presvedčila, že sa o jej budúcnosť báť nemusia. Dostala sa na VŠMU, objavila sa na filmovom plátne (Román pro ženy v roku 2005), v televíznych seriáloch (Medzi nami, Ordinácia v ružovej zá-hrade) a v septembri si za rolu Portie Coughlanovej v rovnomennej inscenácii prebrala cenu divadelných odborníkov Dosku. O tom, aká bola jej cesta k herectvu, sme sa so Zuzanou Kanócz rozprávali v divadelnom bufete DAB počas oprašovačky muzikálu Divotvorný hrniec.
Je ráno a vy už máte za sebou cestu z Bratislavy a prvý nástup na scénu. Kedy ste vstávali?
- O siedmej, čo bolo pre mňa dosť ťažké (smiech). Ale keď skúšame, tak musím.
Vaša cesta k herectvu sa začala pri maďarských básniach, ktoré ste recitovali na súťažiach. Tam vás objavil istý
herec košického divadla
Tália...
- Skôr mi otvoril oči a posunul ma k herectvu. Lebo ja som nevedela, kam chcem vlastne ísť a vždy som chcela byť niečím iným. Recitovala som každý rok a keď ma raz videl, medzi rečou sa ma spýtal, či som nerozmýšľala nad herectvom. Vtedy som si uvedomila, že vlastne áno. Mala som asi 16 či 17 rokov, takže to, že chcem byť herečkou, som si uvedomila pomerne dosť neskoro.
Čím ste chceli byť dovtedy?
- Všeličím. Archeologičkou, psychologičkou, jeden čas aj lekárkou, čo bolo dosť nereálne.
Prečo?
- Neučila som sa dobre (smiech). Predmety ako fyzika, chémia mi nešli a z matematiky som takmer prepadla.
Ako reagovali vaši rodičia na rozhodnutie vybrať sa na hereckú dráhu?
- Myslím si, že mali obavy o moju budúcnosť, lebo každý polrok som domov prišla s niečím novým, čím chcem byť. To posledné bola fotografka. Ocko ma od toho odhováral, aj keď som s foťákom všade chodila a fotila všetko možné. Hovoril mi, že v tejto brandži musí byť človek veľmi dobrý, aby niečo dosiahol. Že si to mám rozmyslieť. Ja som si to teda rozmyslela a prišla som s herectvom (smiech).
Čoho sa rodičia báli?
- Toho, či na to vôbec mám. Ako dieťa som nebola tá, ktorá sa chcela večne predvádzať a pútať na seba pozornosť. Rodičia zrazu nevedeli, odkiaľ sa moje rozhodnutie byť herečkou vo mne nabralo.
Možno gény. Nemáte v rodine umelcov?
- Herecké asi nie. Všetci v rodine inklinovali skôr k výtvarnému umeniu, mladšia sestra to aj študovala. Rodičia sú stavební inžinieri, takže vedeli kresliť. Aj prababka vedela krásne maľovať. K literatúre a k básniam ma viedol dedko – otcov otec, ktorý učil literatúru na strednej škole. Je pravda, že recitovanie, ktoré bolo pre mňa spočiatku niečo ako zábava, som neskôr prežívala, ale nikdy som nerozmýšľala nad herectvom.
Ale na VŠMU ste si nakoniec prihlášku poslali...
- Dostala som sa tam prakticky až na druhýkrát. Rok som navštevovala večerné štúdium cestovného ruchu a krajinnej geopropagácie a popri tom som robila niečo ako au-pair. Starala som sa o jedného chlapca – druháka na základnej škole, s ktorým som sa učila a hrala, lebo jeho rodičia boli dosť zaneprázdnení.
S akými pocitmi ste odchádzali do Bratislavy?
- Na školu som išla s tým, že som vôbec nevedela, ako to na nej bude vyzerať. Nevedela som si predstaviť, ako sa učia ľudia byť hercami. Hneď v prvom ročníku som zistila, že je to ťažké. Mala som pocit, že som si nevybrala dobre. Museli sme tu všetci odhaliť svoje vnútro, rozprávať o sebe alebo hrať situácie podľa vlastných skúseností, ktoré sme mnohokrát ani nechceli riešiť. Takže najprv som to brala ako psychoteror. Ale potom som zistila, že to je vlastne cesta, na ktorej herec spoznáva sám seba a svoj doterajší život.
Kto vám bol v ťažkých chví-
ľach najväčšou oporou?
- Toto som nejako neriešila, ale dosť mi pomohol vtedajší priateľ.
Pochádzate z Košíc, v Bratislave si už niekoľko rokov budujete druhý domov a už počas štúdia ste sa objavili v inscenácii Tančiareň v Slovenskom národnom divadle. Prečo ste sa rozhodli po škole pre nitrianske divadlo?
- Neviem prečo, ale akosi ma žiadne bratislavské divadlo nepriťahovalo. Do Národného divadla som si netrúfla, aj keď som už hrala v Tančiarni. Vedela som, že Divadlo Andreja Bagara robí každý rok kastingy, aj keď nie vždy prijmú nových ľudí. A tak som sem prišla a zobrali ma ako jedinú. Súbor mi bol sympatický aj preto, lebo niektorých hercov som poznala už zo školy. Z vyšších ročníkov Milana Ondríka, Maťa Nahálku, Jura Hrčku či Kristínu Turjanovú. Nemala som teda pocit, že idem medzi cudzích.
A čo starší kolegovia?
- Boli úžasní. Nikdy mi nedávali pocítiť, že sú starší a ja tým, že som nová, by som mala niečo dokazovať. Samozrejme, že som sa snažila od prvého momentu, ako som sem prišla. Po Milke Zelmanovej som zdedila roly v Grékovi Zorbovi a Smoliarovi. Cez prázdniny som si teda požičala kazety a študovala jej postavy. V septembri som prišla na oprašovačku a potom hneď na predstavenie. Takže naozaj mi išlo o to, aby som ukázala, že som schopná a dá sa na mňa spoľahnúť. A ľudia to asi videli a prijali ma medzi seba. Nemala som pocit, že sa musím prebíjať.
Nedávno ste si v DAB prebrali Dosku za najlepší ženský herecký výkon sezóny za Portiu Coughlanovú. Ešte počas skúšania ste sa o nej vyjadrili ako o úlohe, na ktorú ste dlho čakali. Ako vyzeralo skúšanie?
- Čítačky trvali asi dva týždne. Všetci sme sa snažili pochopiť mentalitu postáv, ktoré sme hrali, vcítiť sa do toho, kde žijú. Hľadali skryté významy, ktoré v dobre napísaných hrách sú, a ktoré treba dobre zahrať. Portiu som nosila stále v hlave. Snažila som sa ju pochopiť, lebo je to komplikovaná osobnosť, a možno doteraz som ju ešte celkom nepochopila. Premiérou sa nič nekončí, práveže sa začína.
Čo povedali rodičia, keď vás videli hrať? Boli na premiére?
- Práve vtedy prísť nemohli, na premiére bola moja sestra s priateľom. Rodičia sa potom prišli pozrieť niekedy na konci minulej sezóny.
Aké boli ich reakcie?
- Sú hrdí. Myslím si, že sú veľmi radi, že sa ich zlé predtuchy a strach o moju budúcnosť ako herečky nenaplnili. Postupne som ich presvedčila. Najprv tým, že ma zobrali na školu, že som ju dokončila, potom tým, že ma zobrali do divadla, keď videli film, v ktorom som hrala. Dúfam, že ich postupne úplne presvedčím, že sa o mňa báť nemusia. Aj keď vo svete hercov a divadla je to ťažké. Momentálne sa mi síce darí, neznamená to však, že sa bude aj o dva roky. Snažím sa teda nezaspať na vavrínoch.
Čo teda plánujete? Kam sa chcete posunúť?
- Chcem točiť film v Čechách. Veľmi chcem.
Opäť s Filipom Renčom?
- Nielen s ním, aj keď práca s ním je vynikajúca. Všetko, do čoho sa pustí, má dôkladne premyslené.
Práve v jeho filme Román pro ženy ste sa predstavili v úlohe rebelky. Páčia sa vám takéto úlohy? Ste rebelka aj mimo filmového plátna?
- Ja som narobila veľa rebelského, keď som bola mladšia (smiech).
Čo napríklad?
- Keď som mala asi 15 rokov, odišla som za strýkom do Kanady a vrátila sa s holou hlavou. Potom som na vlasoch vystriedala asi šesť farieb. Chodila som poza školu, o čom rodičia možno ani nevedia. Chodila som na pivo s kamarátmi, ale teraz sa ho už ani nedotknem. Včas som si uvedomila, že keby som v týchto veciach pokračovala, sama sebe by som ublížila.
Ako trávite voľný čas?
- Teraz ho nemám. Nerobím nič iné, len robím. Asi mesiac som už neupratovala byt. Keď mám chvíľu voľno, idem sa s priateľom prejsť, čítam si alebo sa učím texty.
Máte atraktívnu prácu a za ňu uznanie publika i kritikov. Sú to veci, ktoré ste chceli?
- Ja neviem. Nikdy som na nič nečakala. Ani na to, že dostanem Dosku.
Tak čo teda čakáte od svojej budúcnosti?
- Určite rodinné zázemie, chcem porodiť dieťa, mať čas sa mu venovať, aj keď viem, že pri herectve to bude ťažké. Neviem, kedy to všetko príde, ale určite to budem chcieť mať v poriadku. Chcem mať robotu, ale nie nad hlavu. Chcem pracovať tak, aby som to všetko vedela zabezpečiť a aby som aj ja ako umelecká duša bola spokojná.
