Riaditeľku Základnej školy v Bošanoch Janu Kontúrovú a jej kolegyne Ivanu Mikulovú a Janu Valachovú vyslala na prelome mája a júna do Afriky spoločnosť Microsoft, ktorá na ich škole realizuje projekt Notebook pre každého žiaka. Oslovila ich spolu s Nadáciou Pontis, ktorá v juhovýchodnej Keni od januára 2010 realizuje projekt zvyšovanie projekt Zvyšovanie počítačovej gramotnosti učiteľov a študentov. Úlohou učiteliek bolo naučiť používať počítače a informačné technológie svojich kolegov v Keni.
Červená zem
Už počas deväťhodinovej cesty džípom z hlavného mesta Nairobi do cieľa cesty v Rukange, na juhovýchode krajiny, Jana Kontúrová zistila, že väčšina garderóby, ktorú si nabalila do kufra jej bude zbytočná.
„Džípom sme sa trmácali po hrboľatej ceste a všade bola červená prachová zem. V jednom kuse sme boli červené nielen my, aj to čo sme si obliekli. Biele blúzky som si vzala zbytočne. Krajina bola len trošku zelená, ale len vďaka tomu, že v máji sa skončilo obdobie dažďov. Inak boli všade nízke pichľavé kríky, proste buš."
Tým slovenských školiteľov pozostávajúci z bošianskych učiteliek, manažéra spoločnosti Microsoft Romana Baranoviča a Jakuba Šimka z nadácie Pontis bol ubytovaný v africkej divočine.
„Od školy v Rukange sme boli vzdialení asi 20 kilometrov a okolo nás nebolo celkom nič. Bývali sme v stanoch, kuchyňu tvoril len prístrešok a kúpeľňu kožený mech naplnený vodou zavesený na strome, pod ktorým sme sa sprchovali. Keď som na druhý deň ráno otvorila oči, zbadala som v stane obrovskú jaštericu. Od strachu som začala som kričať, ale náš sprievodca mi vysvetlil, že jašterica je dobrá, lebo požiera nebezpečný hmyz. Ten je v Afrike tiež väčší ako u nás. Hoci nemám rada plazy ani hmyz, zvykla som si," spomína na prvé prebudenie v buši Jana Kontúrová.
Dievčatá sú bez vlasov
Privítanie v africkej škole bolo impozantné. „Na školskom dvore nám spievalo a tlieskalo vyše tristo detí a my sme im rozdávali cukríky," hovorí Jana Valachová.
Slováci boli pre Afričanov vzácni. „Chceli sa s nami fotiť a podávali nám ruky. Atrakciou sme boli pre dievčatá, lebo sme mali dlhé vlasy. Ony sú ostrihané dohola a vyzerali skoro rovnako ako chlapci. Rozlíšili sme ich len podľa školských uniforiem, lebo dievčatá nosia sukne," vysvetľuje Ivana Mikulová.
Učiteľky sa hneď na úvod zoznámili so svojimi africkými kolegami a premietli im video o bošianskej škole. Zároveň im odovzdali projektor, vizualizér, interaktívnu a digitálnu kameru, ktoré sa stali zariadením počítačovej učebne v Rukange. Tú navštevujú žiaci strednej internátne i miestnej základnej školy.
Ťažká matematika
Rozdiel medzi školou u nás a v jednej z najchudobnejších oblastí Kene je už na prvý pohľad markantný. „V areáli školy boli domčeky bez okien a dverí. Triedy boli zariadené veľmi stroho, katedrou a starými lavicami z drevených dosiek. Ani steny nie sú vymaľované. Škola prakticky nemala elektrinu, tá bola zavedená iba v počítačovej učebni, inak sa tam používali petrolejové lampy," hovorí Jana Kontúrová.
Škola sa líši aj počtom žiakov. Kým u nás je ich v triede je ich okolo 20, v Keni to bolo minimálne 40, no aj osemdesiat. Triedy sú tam rozdelené na chlapčenské a dievčenské.
„V škole sme neučili, ale so žiakmi sme diskutovali počas prestávok. Prakticky celý čas sme sa venovali učiteľom," približuje nám situáciu Kontúrová.
„Zaujímali sme sa o knihy a učebnice, keď sa učitelia chystali na hodiny. Zistili sme, že sa učia veľmi ťažké veci, je to až na počudovanie v akých podmienkach. Stredoškoláci tam v matematike preberajú integrály a derivácie na úrovni nášho ťažšieho gymnázia až vysokej školy."
Hoci sa v Keni hovorí po svahilsky, žiaci sa všetky predmety učia v angličtine. Vyučovanie trvá aj s dlhšou obedňajšou prestávkou od 8. do 17. hodiny.
Pre Ivanu Mikulovú bolo zážitkom rodičovské združenie. „Majú ho tam len raz počas školského roka. Bolo v sobotu a trvalo od 11. do 17. hodiny. Rodičia sedeli celý čas bez pohnutia v jednej miestnosti, počúvali dlhé príhovory a prejavy hádam každého člena učiteľského zboru a miestnych poslancov. Potešilo ma, že učitelia dokázali ihneď využiť techniku ktorú sme priniesli na to, aby rodičom ukazovali vlastné prezentácie. Tí dokázali pozorne počúvať a tlieskať šesť hodín v kuse."
Polievka z volského chvosta
Pre Slovákov varil v buši kuchár, ktorý zvykne obsluhovať turistov na safari. Robil im raňajky a večere. Podľa Ivany Mikulovej pre nich pripravoval na kenské pomery kráľovské jedlá.
„Medzi najčastejšie špeciality patrili kukuričné placky, ryžová kaša a kuracina. V nej však veľa mäsa nebolo, väčšinou len kosť a koža. Keďže na rančoch sa chová hovädzí dobytok, nechýbalo ani hovädzie mäso. Raz sme dostali polievku z volského chvosta, bola dobrá kým kuchár nepovedal, z čoho ju varil. Vyskúšali sme aj sladké zemiaky a jeden večer domáci opekali na ohni koziu hlavu. Chrobáky nám nepodávali, ale hovorili, že jedávajú opečené kobylky. Lietali tam skoro pätnásťcentimetrové, ale nemali sme čas mať z nich strach."
Školská strava to už bolo iné menu. „Z počítačovej učebne sme videli rovno do kuchyne. Pozostávala z prístrešku pod ktorým horela vatra a nad ňou bol kotol," vysvetľuje Jana Kontúrová. „Okolo sedeli piati kuchári, niečo strúhali a hádzali do kotla. Často používali zelenú fazuľku a väčšinou varili ryžu a chudé kurence. Hrnce vkladali do vyhrievaného múrika. Keďže sme to videli ako varia, obeda sme sa veľmi nedotkli."
Jana Valachová tvrdí, že v Afrike neschudla, ale školská kuchyňa jej nechutila. „Nelákal ma vzhľad jedla, ani jeho chuť a vôňa, často podávali ryžu, ktorú som nemohla."
Veľkým problémom v Keni bola voda. Všade sa dovážala v cisternách a v dedinách ju nosili ženy na hlavách. V škole boli kamenné nádrže na vodu. Slováci pili len balenú vodu.
Dobré mobilné pokrytie
Chudobných afrických obyvateľov podporili bošianske učiteľky nákupom suvenírov. „Vyrábali hlavne košíky," hovorí Jana Kontúrová. Obchody vyzerali veľmi jednoducho. Do zeme boli zarazené štyri koly zakryté deravým plechom a označené nápisom hypermarket. Predávali v nich drobnosti, ale všade bolo dostať karty do mobilných telefónov safaricom.
„V Keni má skoro každý mobil, a navyše je tam dobré pokrytie signálom. Dalo sa zavolať aj z buša. Karty boli lacné a za jedno euro, čo je asi 100 kenských šilingov sa dalo poslať na Slovensko desať esemesiek."
Šelmy ich obchádzali
Hoci boli Slováci ubytovaní na samote v africkom buši, zvieratá ich obchádzali a chránili ich aj sprievodcovia.. „V noci sme mali pred stanom zavesenú petrolejku na odohnanie zveri. Boli tam šakaly, hyeny, slony, opice a už spomínané jašterice a hmyz. Zvieratá v noci obchádzali náš tábor, ale domorodci vedeli podľa ich zvukov odhadnúť, koľko sú vzdialené," spomína Jana Kontúrová.
„Slony, ktorých je v Keni strašne veľa sme stretávali cestou do školy. Ďalších známych zástupcov africkej fauny sme videli počas návštevy safari."
Ani podnebie kúsok pod rovníkom nebolo hrozné. „Klíma mi vyhovovala, bolo okolo 30 stupňov a nepotila som sa. Domáci nosili čiapky," povedala Jana Valachová.
Prídu aj Keňania
Učiteľky z Bocian strávili v Keni dva týždne a z ich aktivít má úžitok 20 učiteľov v Rukange. Vyskúšali si život bez elektriny, vodovodu a ďalších vymožeností modernej spoločnosti, čo by si mal podľa nich vyskúšať každý, aby si viac vážil veci okolo seba.
Projekt zvyšovania počítačovej gramotnosti učiteľov a študentov v Keni bude pokračovať aj ďalej a novembri zavítajú na Slovensko kenskí učitelia.
