.
V dome Jozefa Jonisa z Ješkovej Vsi sa na vás z každého kúta pozerá drevená postavička. Ide väčšinou o podobizne dedinských ľudí pri práci, či chlapcov zobrazených pri hre.
Sedemdesiatročný Jozef Jonis si takto ukladá spomienky na detstvo, ktoré vyrezáva do lipového dreva. Súčasné moderné veci ho vraj neinšpirujú.
Náhrada za futbal
„Dláto som chytil do ruky niekedy okolo roku 1984. Dlho som hrával futbal, a keď som skončil, zostalo mi viac času. Spočiatku to nebolo bohviečo, nemal som náradie,," spomína začiatky svoje práce s drevom.
Jozef Jonis privoňal k drevu už v rodnom dome. Jeho otec vyrábal okná, dvere, krovy, aj vozy. On ako chlapec tiež nedal drevu pokoj a vyrezával hlavne keď s kamarátmi pásli kravy. Neskôr sa vyučil za stolára ohýbaného nábytku v Pravenci, ale tomuto povolaniu sa napokon nevenoval.
Inšpiroval sa v Detve
Pri Jonisovom dome je uskladnené drevo, ktoré sa musí najskôr dokonale vysušiť, aby sa po opracovaní nedeformovalo. „Na vyrezávanie používam lipové drevo. Odrezať sa musí v zime, počas vegetačného pokoja, keď nie je v miazge. Potom ho nechám sušiť najmenej tri roky," vysvetľuje.
Okrem lipového dreva má doma aj bazové, ktoré používa na fujary a píšťaly. S ich výrobou sa zoznámil na Detvianskych folklórnych slávnostiach u Matúša Nosáľa. Tie sa dajú urobiť aj z javora, jaseňa alebo agátu, ale do bazy sa vraj najlepšie vŕta.
Chce to trpezlivosť
Výroba fujary trvá podľa Jonisa aj 90 hodín a nedá sa pri tom ponáhľať. „Chce to predovšetkým trpezlivosť. Okrem toho musím vedieť presne rozmerať a navŕtať diery, aby fujara ladila. Zo začiatku mi nemal kto poradiť, ale postupne som na to prišiel. Prvú fujaru som vyskúšal do surového dreva, pískala, ale hrať sa na nej nedalo. Fujarové drevo musí schnúť minimálne rok, na píšťalu stačí aj tri mesiace."
Jozefovi Jonisovi nerobí problém na fujare ani zahrať. Potrebuje to nielen k tomu, aby nástroj doladil, ale s fujarou ho bolo vidieť aj na slávnostiach v Partizánskom a Veľkom Klíži. Nástroje sa však uňho dlho neohrejú, doteraz ich predal vyše päťdesiat. Záujemcovia sa hlásia najmä z Bratislavy a z Martina.
Vystavoval aj v zahraničí
Pokiaľ ide o vyrezávané postavičky, s tými Jonis na jarmoky nie je zvyknutý chodiť.
„Robím ich len tak z pasie, keď mi niečo napadne, alebo náhodou dostanem objednávku. Musím mať na ne čas a chuť. Nápad mám v hlave a nerobím si ani náčrt, ako pri obrazoch vyrezávaných do dreva. Obrazy sa mi však robia lepšie, lebo sa dajú upnúť, kým figúrky si musím neustále pridržiavať."
S dielami Jozefa Jonisa mohli zoznámiť návštevníci výstav na Slovensku i v zahraničí. Vďaka Tríbečskému osvetovému stredisku v Topoľčanoch ich videli aj v Česku, Nemecku a v Maďarsku.
Autor: jom
