Pred blížiacimi sa komunálnymi voľbami bol zaujímavou exkurziu do ich histórie i politiky odborný seminár, ktorý zorganizovali Štátny archív a Tribečské múzeum v Topoľčanoch pri príležitosti 20. výročia prvých slobodných volieb na Slovensku. Vybrali sme z neho niektoré fakty, ktoré sú už dnes nepredstaviteľné alebo zaujímavé.
Začneme situáciou v bývalej monarchii, ktorú zmapovala Helena Grežďová. V 15. storočí, keď sa i v Uhorsku presadila forma stavovskej monarchie, bol najvyšším zákonodarným orgánom Uhorský snem pozostávajúci z dvoch komôr. V hornej tabuli rokovala vysoká šľachta a úradníci kráľovskej kancelárie, v dolnej sa schádzali zástupcovia strednej šľachty a od roku 1441 i zástupcovia slobodných kráľovských miest. Tabule rokovali samostatne a hlasy členov sa nesčítavali, ale vážili. Zaujímavosťou bolo, že hlas vyššieho šľachtica mal v sneme väčšiu váhu ako hlas stredného šľachtica.
O voličoch rozhodoval majetok
Voľby do Uhorského snemu sa začali konať pravidelne až v rokoch 1865 - 1910. Topoľčany boli sídlom volebného okresu, kam prichádzali odovzdávať hlasy svojim kandidátom aj voliči zo širokého okolia. Volilo sa totiž iba na jednom mieste, v sídle okresu.
Volebné právo bolo obmedzené majetkovým a vzdelanostným cenzom. Voliť mohli len muži vo veku od 20 rokov, ak mali v meste dom v cene aspoň 300 zlatých a majetok o veľkosti asi tri hektáre pôdy. Volebné právo sa vzťahovalo na všetkých remeselníkov, kupcov i drobných výrobcov a na každého, kto mal minimálny ročný príjem 100 zlatých z pozemkov alebo kapitálu. Bez ohľadu na príjem a majetok boli voličmi všetci mešťania, notári, učitelia, kňazi, lekári, inžinieri, a členovia Uhorskej učenej spoločnosti.
Za prvej republiky sa rozširovali plagáty proti maďarským stranám.
FOTO: ŠTÁTNY ARCHÍV TOPOĽČANY
Korupcia a zastrašovanie
Pred voľbami sa voliči museli zapísať do volebného zoznamu. Kto nestihol termín zápisu, nebol k voľbám pripustený. Volilo, presnejšie povedané hlasovalo sa verejne a ústne - aklamatívne, pričom musel každý vysloviť nahlas meno kandidáta, za ktorého hlasuje. A tak sa dalo vydierať, vo veľkom korumpovať, podvádzať a zastrašovať.
Počas volieb v Uhorsku vládnuce strany neváhali využiť aj najpodlejšie spôsoby znevýhodnenia súpera. Zneužívali bankárov, advokátov, žandárov, robili prekážky pohybu voličov, pod zámienkou karantény uzatvárali počas volieb celé dediny, nechali voličov hlasovať pri falošnej volebnej komisii, aby ich hlasy boli neplatné. Voličov sprevádzal spev a tanec, často ich opíjali alkoholom, ponúkali gulášom.
Vyhrávali maďaróni
Za týchto podmienok sa Slovákom nedarilo presadiť svojich zástupcov do snemu, voľby vyhrávali len maďaróni. V Topoľčianskom volebnom okrese sa až v roku 1892 podarilo, do Uhorského snemu zvoliť aktívneho člena Matice slovenskej, solčianskeho grófa Lívia Odescalchiho (1863 - 1938).
Zo slovenského hľadiska sa najúspešnejšie uhorské voľby konali v máji 1906. Slovenská národná strana ponúkla piatich kandidátov a nová Slovenská ľudová strana trinástich. Zvoliť sa podarilo sedem slovenských poslancov.
Pri voľbách obecných, ale aj mestských funkcionárov priniesol nové pravidlá zákon o obciach z roku 1870. Voľby sa museli uskutočňovať každoročne. Kandidáti sa volili na jeden hospodársky rok. Richtár, podrichtár a traja prísažní sa volili najmenej z troch kandidátov. Ak bol niekto zvolený za richtára musel úrad prijať a vykonávať ho aspoň jeden rok. Inak mu hrozila pokuta 100 zlatých alebo 200 korún. Richtár mal množstvo povinností, ale jeho zárobok bol malý, iba okolo 160 korún ročne.
Spolitizovaný život
Všeobecné volebné právo, vrátane žien, získali až obyvatelia Československa po jeho vzniku v roku 1918. „Vtedajší slovenský politický život bol oproti predvojnovým rokom rušnejší a dynamickejší," uviedla vo svojom príspevku riaditeľka archívu Oľga Kvasnicová, v ktorom rozobrala situáciu medzi svetovými vojnami.
Politické strany, ktoré pred rokom 1918 jestvovali iba v zárodkoch, boli dobudované ako pevne organizované zoskupenia s množstvom pričlenených záujmových organizácií. Príslušnosť k „správnej" strane sa stala dôležitým momentom pri získavaní zamestnania v štátnej a verejnej službe, pri prideľovaní štátnych dodávok, rôznych licencií, povolení. Stranícka legitimácia otvárala cestu k rýchlejšej kariére.
Politický život sa už nekoncentroval ako pred vojnou do predvolebného obdobia, ale intenzívne prenikal celým životom. Súčasníci často nariekali, že život je prepolitizovaný.
Národní socialisti chceli vo voľbách osloviť chudobu.
FOTO: ŠTÁTNY ARCHÍV TOPOĽČANY
Krvavé zhromaždenia
V politickom živote sa používali nemilosrdné a nevyberané metódy. Slovník väčšiny strán bol agresívny, konfrontačný, verejné zhromaždenia búrlivé a často aj krvavé. Najmä v dvadsiatych rokoch 20. storočia mŕtvi a ranení na politických zhromaždeniach neboli zriedkavosťou. Za „učenie sa demokracii", za pochopenie možnosti a nevyhnutnosti koexistencie rôznych názorov bolo treba platiť.
Politické strany sa vo svojich programoch opierali o tri hlavné prvky: sociálne a triedne rozvrstvenie, národná príslušnosť a náboženstvo.
V medzivojnovom období bola na Slovensku najpočetnejšia Slovenská ľudová strana, ktorá sa v roku 1925 premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Politickí oponenti najčastejšie kritizovali ľudákov za zneužívanie kazateľníc na volebnú agitáciu a zasahovanie kňazov do politiky. Ľudáci si vedeli demonštratívne obhájiť právo kňazov politizovať. Kňaz, keďže bol štátnym občanom, daňovníkom, učiteľom, mal povinnosť zúčastňovať sa na politike.
Menej početná, ale na chod štátu vplyvnejšia bola Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, známejšia ako agrárna strana. Bola súčasťou celoštátnej strany a na jej čele stála Milan Hodža, minister niekoľkých vlád a od roku 1935 ministerský predseda.
Národniari a menšiny
Slovenská národná strana nedokázala prekonať svoje konfesionálne zameranie prevažne na evanjelikov. Týchto bolo na Slovensku asi 15 % a mnohí boli prívržencami agrárnej strany, takže strana nevyhnutne zostala malou. Jej vodca Martin Rázus bol populárny politik, ale málo vplyvný.
Početné boli aj strany menšín; maďarská Krajinská kresťansko-socialistická strana mala prevažne katolícke členstvo, Maďarská národná strana bola zasa prevažne protestantská. Obe však boli ovplyvňované Budapešťou a roku 1936 sa spojili do Maďarskej zjednotenej strany na čele s Jánom Esterházym. Politicky organizovaná bola aj nemecká a rusínska menšina.
Ľavičiari
Vo všetkých voľbách počas 1. republiky dominovali občianske strany. Vrcholom vplyvu ľavice bolo obdobie po I. svetovej vojne, poznamenané radikalizmom a politickými ilúziami. Roku 1921 sa od sociálnej demokracie oddelila Komunistická strana Československa (KSČ), ktorá v období svojich začiatkov dostávala 10 - 12% hlasov. Komunistická strana si našla sympatizantov aj medzi Nemcami, Maďarmi a Rusínmi. V postoji k štátu prešla viacerými krkolomnými zvratmi. Od pôvodného čechoslovakizmu prešla KSČ do ďalšej krajnosti, k hlásaniu boja proti „českému kolonializmu" s radikálnou požiadavkou „Vypracte Slovensko!"
Kto vystúpil, stratil mandát
Prvou právnou úpravou po vzniku republiky o voľbách bol Volebný poriadok v obciach republiky Československej z roku 1919. Volebné právo dostali aj vojaci, odopreté bolo len osobám nespôsobilým na právne úkony a odsúdeným pre delikt vojnovej úžery a podobne. Dôvodom vylučujúcom voliteľnosť bolo napríklad neplatenie verejných dávok, či príbuzenstvo s iným členom obecnej rady.
Zákon stanovil aj povinnosť voliť a prijať funkciu, do ktorej bol občan zvolený, pokiaľ neexistovali zákonom stanovené výnimky (napr. vek nad 70 rokov). Volebné obdobie bolo štvorročné.
V roku 1922 bol zákon novelizovaný a najdôležitejšou zmenou bolo zakotvenie zásady, že členstvo v obecnom zastupiteľstve stratí každý, kto bol vylúčený, alebo vystúpil zo strany, za ktorú bol zvolený.
Toto pravidlo už dnes neplatí, a tak sme v súčasnosti často svedkami politických prestupov a prelievania hlasov z koalície do opozície.
Maďari a Nemci nehlasovali
Československé voľby po druhej svetovej vojne analyzovala Soňa Šumová. Tie prvé sa konali 26. mája 1946 a nemohli v nich hlasovať občania nemeckej a maďarskej národnosti. Hlasovacie právo bolo odoprené aj trestne stíhaným fašistickým zločincom a zradcom.
Všetky politické strany boli združené v Národnom fronte a dôležitou zmenou bol zákaz viacerých politických strán. Kvôli tomuto obmedzeniu sa volieb nemohli zúčastniť Hlinkova slovenská ľudová strana a Agrárna strana, ktoré mali pred vojnou značný vplyv.
Na Slovensku kandidovali komunisti, Demokratická strana, Strana slobody a Strana práce. Novým prvkom boli tzv. biele (prázdne) hlasovacie lístky, ktorými mohli voliči vyjadriť opozičný postoj k ľudovodemokratickému režimu, ak sa nerozhodli pre žiadnu zo spomenutých strán.
Kým v Čechách a na Morave získali najviac hlasov komunisti, na Slovensku dominovala Demokratická strana so 62 percentami hlasov, KSS ich dostala 30 percent. Biele hlasovacie lístky vhodilo do urien len 0,79 percent voličov.
Výsledky hlasovania v parlamentných voľbách boli rozhodujúce aj pre obsadzovanie postov na národných výboroch v jednotlivých obciach. Tam kde sa stal predsedom demokrat, musel byť podpredseda komunista a naopak.
Pod dohľadom ŠtB. Po februári 1948 sa volebná demokracia vytratila. Kandidátka bola jednotná, voliči mohli zvoliť buď KSS, alebo vhodiť do urny biely lístok. Navzdory tomu, že boli zmanipulované a sfalšované, sa na Slovensku našlo podľa oficiálnych výsledkov 14 percent odvážlivcov, ktorí vhodili biely lístok.
Voľby neboli slobodné ani demokratické. Vo Veľkých Dvoranoch sledovala ich priebeh Štátna bezpečnosť, no napriek tomu svoj odpor voči novému režimu v podobe vhodených bielych lístkov prejavilo až 20 percent voličov. Podobná situácia bola aj v Krtovciach. Na výsledku to však nič nezmenilo, na Slovensku získali komunisti necelých 85 percent hlasov.
Jednotná kandidátka Národného frontu bola súčasťou volieb počas dlhých 40 rokov. Konali sa v atmosfére zastrašovania o čom svedčí až 99,9 percentná účasť voličov. Hlasovacie lístky prakticky nikto neupravoval, a ak sa odvážil a šiel za plentu, bol na očiach celej volebnej komisii.
Možnosť slobodného výberu dostali znovu voliči až v júni 1990, kedy ich k parlamentným voľbám pristúpilo 96 percent. Komunálne voľby v novembri toho istého roku sa už v Topoľčianskom okrese nestretli s takým ohlasom, k urnám prišlo niečo vyše 67 percent oprávnených voličov.