Článok pokračuje pod video reklamou
TOPOĽČANY. Portréty a zátišia s kyticami tvoria väčšinu obrazov výstavy 32-ročnej Danky Pekarovičovej z Vrbového, ktorú v Galérii mesta Topoľčany otvorili minulý týždeň. Autorka namaľovala všetky svoje diela nohami, pretože je od narodenia postihnutá mozgovou obrnou. Keďže slovami sa s ľuďmi nemôže dohovoriť, vďaka výtvarnému umeniu nadväzuje kontakty s okolitým svetom.
Lekári mlčali
Danka Pekarovičová začala maľovať ako deväťročná, v období, kedy jej mladšie sestry navštevovali materskú školu. Keď si porozkladali farbičky, vzala si ceruzku a začala kresliť prvé kvetinky a postavičky.
„Danke zistili detskú mozgovú obrnu asi po polroku, ale nikto z lekárov nám nebol schopný jej diagnózu oznámiť. Vyčítali sme ju len z papierov a ako mladí rodičia sme nemohli vedieť čo nás čaká," hovorí o osude svojej dcéry Edita Pekarovičová.
Keď rodičia zistili, že Dankinou záľubou je pozeranie obrázkových kníh poprepletaných s textom, na základe čoho kreslila vlastné obrázky, prihlásili ju do základnej umeleckej školy v Piešťanoch, ktorú navštevovala 12 rokov.
Čo sa odohráva v jej hlave?
Danka maľuje nohami, pretože horné končatiny nemá funkčné. Pri jej diagnóze je to veľmi náročné, lebo býva nepokojná a zvykne dostať kŕč. Napriek tomu sa v maľovaní zdokonalila a po skončení základnej umeleckej školy má ďalej súkromné hodiny maľovania. Všetky obrazy má podpísané iniciálkami.
„Či pozná aj význam písmená neviem, no vie podpísať seba aj ostatných z rodiny. Zvykne však listovať v časopise televízia, prepína si televízor a vie čo vysielajú na ktorom programe. Aj psychológovia sa zamýšľajú nad tým aké prepojenie funguje v jej mozgu, ale neprišli na to," dozvedeli sme sa od mamy Edity.
V jej tvorbe dominujú portréty, na mnohých zobrazila práve spolužiakov z umeleckej školy. Okrem toho maľuje aj zátišia. Používa akvarel, temperu aj olejové farby.
Stmelila rodinu
Danka Pekarovičová má za sebou niekoľko desiatok výstav doma i v zahraničí. Je členkou medzinárodnej asociácie umelcov maľujúcich ústami a nohami a zúčastnila sa wokrshope v Budapešti.
Mama o nej hovorí, že jej život spočíva len v maľovaní a v pozeraní televízie. Dobre sa cíti v prírode a v spoločnosti ľudí.
Na našu otázku, v čom spočíva zmysel života rodičov, ktorí sa starajú o postihnuté deti Edita Pekarovičová reagovala: „V každom postihnutom treba niečo nájsť vyburcovať ho. Rodičia by nemali zostať flegmatickí s tým, že budú smutní celý život. Takéto deti môžu nájsť radosť napríklad v kreslení a ďalej rozdávať to, čo vnútorne cítia. Netreba klesať na duši, ale aj postihnutý vie človeka podržať. Danka nás ako rodinu stmelila a dáva nám silu, aby sme napredovali vládali ísť ďalej dopredu."
Ostatné problémy sú smiešne
Na vernisáži Danky Pekarovičovej sa zúčastnil aj herec Ján Kroner, ktorý je čestným predsedom Nadácie na podporu zdravotne postihnutých umelcov.
„Mňa tvorba týchto ľudí veľmi obohacuje, ako človeka. Ľudia majú tendenciu ľutovať sa, alebo si ťažkať. No pri stretnutí s takými, ako je Danka Pekrovičová, sa mi všetky ostatné veci, o ktorých si myslím, že sú problémy, zdajú veľmi smiešne. Je to zvláštny pocit, že telesne aj mentálne postihnutá Danka má taký úžasný vnútorný svet a tie jej obrázky sú tak krásne. Takíto ľudia obohacujú môj život," vyznal sa Kroner.
Umelci so životným handicapom sa môžu realizovať aj vďaka Slovenskej agentúre na podporu zdravotne postihnutých občanov, ktorá zorganizovala aj výstavu Galérii mesta Topoľčany. Ako nám povedal jej predseda Arpád Beník, už majú podchytených 20 umelcov. „Sú to prevažne vozíčkari, nevidiaci ale aj umelci zo z domovov sociálnej starostlivosti. V Piešťanskom hoteli Magnólia sa nám pre nich podarilo zriadiť galériu Reflexy."
