Potom odohral trinásť hádzanárskych sezón v piatich pôsobiskách - TS Dornbirn (1. rakúska liga, 2 roky), UHC Gänserndorf (HLA ako najvyššia rakúska súťaž, 3 roky), v sezóne 2002/2003 HK Trnava v súťaži HIL, Union Leoben (1. liga, tri roky) a Phoenix Sinsheim (4. nemecká liga, 4 roky). Bolo veľmi príjemné stráviť s ním viac ako dvojhodinový rozhovor.
Najbližšie korene sú pre každého človeka veľmi dôležité. V akej rodine ste vyrastali a mala k športu a športovaniu blízko?
- Pochádzam z jednoduchej rodiny a moji rodičia z vidieka. Narodil som sa v Partizánskom, ale krátko na to som sa stal natrvalo Topoľčancom. Otec hrával futbal v dedinských súťažiach a moji dvaja bratia nešportovali, skôr sú zameraní na praktické činnosti. Vyrastal som ako bežné dieťa na sídlisku, kde sme skúšali všetky dostupné športy.
Ako ste sa dostali k hádzanej?
- Začal som s plávaním na ZŠ Hollého ulici v Topoľčanoch. Alternoval som to s hokejom u pána trénera Režného a v polovici 7. ročníka ZŠ robil nábor na hádzanú tréner Jozef Varga. Začať nový šport nebol pre mňa problém.
Okrem brankára možno v hádzanej hovoriť o štyroch postoch - krídle, pivote, strednej spojke a klasickej spojke. Koľkými ste prešli vy?
- Ako žiak som začal na poste pivota. V doraste to bolo od ľavej k strednej spojke a v neskoršom veku som sa stal univerzálnejším hráčom okrem brankára. Je dobré, ak hráč dokáže obstáť na viacerých postoch.
Na ktoré obdobie svojich žiackych a dorasteneckých rokov najradšej spomínate?
- Ako sedemnásťročný som sa stal o starším dorastom a trénerom Vargom majstrom Slovenska a vtedy ešte v bývalej ČSSR sme skončili na štvrtom mieste. Bolo to na turnaji v Košiciach po jednej remíze a dvoch tesných prehrách. Z obdobia dorastu si rád spomínam na trénerov Jozefa Jelenčíka a Ladislava Pospíšila.
Pred viac ako pätnástimi rokmi ste získali v Topoľčanoch prvý a po ňom hneď druhý majstrovský titul. Boli to výrazne najkrajšie chvíle, ktoré ste s hádzanou prežili?
- To jednoznačne. Bola to partia topoľčianskych chlapcov, ktorá hrala postupne od mladšieho a staršieho dorastu. Pri prvom titule sme sa to učili prežívať a bolo to generálka na oslavy toho druhého.
Nebol vás vtedajší odchod z Topoľčian príliš skorý?
- Určite nebol. Prichádzali ponuky zo zahraničia a mal som už takmer 25 rokov. Musel som myslieť na rodinu a starať sa o ňu aj po finančnej stránke, pretože manželka bola stále na materskej.
Skúsili ste aj mužskú reprezentáciu Slovenska. Aký je váš pohľad na túto časť vášho hádzanárskeho života?
- Za reprezentáciu Slovenska som si zahral pri trénerovi Vincentovi Lafkovi s Milanom Foľtom, Jaroslavom Holešom a ďalšími kvalitnými hráčmi. Bol som aj v kádri reprezentačného trénera Ivana Hargaša.
Kde sa vám v dlhom zahraničnom pôsobení hralo najlepšie?
- Bolo to v Gänserndorfe. Pod vedením trénera Jána Hianika sme postúpili do najvyššej rakúskej ligy. Hrali tam so mnou aj Branislav Trandžík a Ladislav Goga ml., ale bola tam aj výborná partia domácich hráčov. Bolo to rodinné prostredie a rodinný klub s veľkým srdcom. Miloš Hačko mal zásluhu na tom, že som v Trnave odohral jednu sezónu HIL-ku. Veľmi dobré roky boli aj v Leobene, kde bol so mnou aj Bohuš Halgaš. Dvakrát sme vyhrali I. ligu a bojovali o postup do HLA. Chcelo som skúsiť aj hádzanú v Nemecku. Dostal som ponuku do II. nemeckej ligy, ale klub ma neuvoľnil. V Nemecku som tiež pracoval v špedičnej firme, keď som štyri roky roznášal rôzne zásielky.
Ženili ste sa vo veľmi mladom veku ako dvadsaťročný. Bola v zahraničných kluboch s vami aj rodina?
- Len rok sme boli v mojom prvom rakúskom klube. Potom ma však manželka so synom navštevovali a pokiaľ sa dalo, prichádzal som ja na Slovensko. Leoben bol už blízko pri hraniciach, to som už mohol chodiť domov častejšie.
Bola pre vás nemčina ťažký jazyk?
- Učiť som sa musel rýchlo v Dornbirne mi v tom pomáhal Martin Maťaš. Bolo ale potrebné zvládnuť aj nemecké dialekty.
Dlho ste rozmýšľali nad tým, že by ste sa po konkrétnej ponuke vrátili do Topoľčian?
- Bolo to bez váhania. Začiatkom roka 2010 ma v tomto smere oslovil Dezider Jakubička. Chcel som prísť a pomôcť dostať mužskú hádzanú v Topoľčanoch vyššie.
Aj po trinástich rokoch ste našli pri mužstve vašich majstrovských spoluhráčov - brankára Dezidera Jakubičku ako trénera, Bohumíra Halgaša spolu s Branislavom Hodálom ako hráčov a nedávno sa stal vedúcim mužstva Rudolf Szegény. Ako vnímate súčasný kolektív hráčov?
- Vzťahové problémy som nemal ani v jednom klube, keďže som nekonfliktný. Je to mladý kolektív, ale musí sa učiť profesionálne zvládať prácu na ihrisku i mimo neho. My starší spolu s Halgašom a Hodálom sa im v tom snažíme pomáhať.
Aký je váš pohľad na súčasnú slovenskú najvyššiu súťaž hádzanárov a čo vy v nej Topoľčany mohli dosiahnuť?
- Prešov je úplne inde, ale v porovnaní s minulosťou sa dosť vyrovnala a sú to dramatické zápasy o body. Prínosom sú skúsenejší hráči, čím sa súťaž stala atraktívnejšou. Chceme hrať hádzanú predovšetkým pre divákov. Patria k tomu aj víťazstva, ale veľmi ma teší plná veľká tribúna.
Hádzaná je veľmi náročný šport nielen fyzicky, ale hráč musí aj psychicky zvládať všetky herné situácie na oboch stranách ihriska, či pri rýchlych prechodoch do útoku. Tento potenciál ešte stále vo vás je, ale na akú dobu to ešte v sebe odhadujete?
- Môžem už hrať ako rutinér, ale vždy je to hlavne hlavou, no dôležitá je aj kondičná príprava. Skúsenosť je dôležitá, keď ju treba využiť. Limity môjho ďalšieho aktívneho hrania bude určovať predovšetkým zdravie. Pokiaľ by som sa rozhodol trénovať, tak zatiaľ len nižšie vekové kategórie.
Od začiatku po súčasnosť vás trénovalo niekoľko desiatok trénerov. Ich hodnotu určujú predovšetkým odborné a ľudské kvality. Ktorí tréneri vás najviac „zasiahli?"
- Okrem už spomínaných znovu musím hovoriť o Jánovi Hianikovi, ktorý bol komplexný a ľudský tréner a Ivan Hargaš v prvom rade ako profesionál.
Máte 17-ročného syna Petra a sedemročnú dcéru Viktóriu. Dotklo sa športovanie aj ich?
- Syn začal hrať hádzanú v Rakúsku, ale od šiestich rokoch ho manželka viedla k ľadovému hokeju. V súčasnosti hrá obrancu za topoľčiansky dorast HC. Dcéra je ešte dosť malá a zatiaľ ma bližšie k spevu.
Ak si odmyslíme rodinu a hádzanú, výrazne podstatnú časť vášho života. Čím ho ešte napĺňate?
- Moje hádzanárske pôsobenie bolo dosť spojené s cestovaním, a tak mi vždy dobre padne väčší pokoj v prírode spojený s hubárčením a chytaním rýb.
Vianoce mnohí považujú za jeden veľký gýč. Ak si zoberieme sústavné televízne reklamné pripomínanie a výzdoby s cieľom veľkých obchodných domov, je to zrejme tak, ale kresťanský je to o niečom inom. Boli vaše Vianoce detstva tým, na čo ste sa už od novembra veľmi tešili?
- Tešili sme sa asi tak ako ostatné deti, ale u nás boli Vianoce aj katolícke. Darčeky predstavovali praktické a skromnejšie veci. Radosť sme mali z jednoduchých športových hokejok a nadšení sme boli aj zo známej televíznej futbalovej lopty, ktorú sme šetrili tak, že sme s ňou ani futbal nehrali. Dôležité bolo pre nás aj stretávanie s najbližšími rodinami, pretože Vianoce by mali byť predovšetkým nie konzumné, ale duchovné sviatky.
V čom sa okrem základných povinností zmenili vaše vianočné dni v pozícii manžela a otca?
- Za posledných desať rokov to boli pre mňa predovšetkým rodinné sviatky, keď som mohol byť dlhšie s rodinou, bratmi a rodičmi. Vždy som si dal záležať na tom, aby som deti darčekmi čo najviac potešil.
V niečom výnimočné sú aj posledné hodiny starého a prvé Nového roka. Prežívali ste ich vždy na Slovensku a kde budeme silvestrovať na prelome rokov 2010/2011?
- Pre má boli tieto dni vždy dlhšou dovolenkou od hádzanej a vždy som ju trávil na Slovensku aj so svokrovcami a posledné dva roky sme boli na topoľčianskom námestí. Dobre je aj na chate s priateľmi a zrejme dodržím tradíciu, keď sa rozhodneme z hodiny na hodinu za pričinenia manželky.
Predsavzatie na Nový rok určite možno považovať za životné klišé, ale čo by vás v roku 2011 najviac potešilo?
- Nemôžem povedať nič iné a nové, len to, že hlavne zdravie mojej rodiny. Tešilo by ma tiež, aby pokračovala obnova dôstojnosti topoľčianskej mužskej hádzanej, ktorej súčasťou sú aj naši fanúšikovia. Verím, že budú chodiť do hľadiska a popri hráčoch a brankárovi budú ďalším hráčom, ktorého z tribún budeme výrazne cítiť na ihrisku.
