Osud Štefana Grmana sa začal písať pred osemdesiatimi rokmi na Vianoce. Jeho otec bol roľníkom vo Velušovciach a brigádnicky pracoval v tovarníckom cukrovare baróna Stummera. Ako dieťa zažil II. svetovú vojnu a počas nej zažil aj krušné chvíle.
„Pri prechode frontu koncom roku 1944 som navštevoval meštianku v Topoľčanoch. So spolužiakmi som prešiel denne na bicykli 24 kilometrov, no po príchode Nemcov v novembri, sme až do jari 1945 do školy nechodili," spomína Grman na obdobie vojny.
Považovali ho za partizána
Stretnutie s Nemcami v Štefanovi ešte dnes vyvoláva hrôzu. Otcovi, ktorý zakopával zemiaky priložil vojak na čelo samopal a odviedol ho preč. „Nemecká armáda hľadala v okolitých lesoch partizánov a cestou do Prašíc im zapadli do blata kanóny. Potrebovali chlapov, aby im pomohli a mňa poslali zohnať ďalších," vysvetľuje vtedajšie udalosti Štefan Grman.
Dobehol preto k svákovi Godálovi, no ten vidiac, že situácia je vážna, zaľahol do postele a urobil sa chorým. Keďže Štefan sa musel do 15 minút vrátiť, sváko mu dal na cestu aspoň jablká. Tie Nemcom zachutili a poslali Štefana po ďalšie.
„Naspäť som sa už nevrátil, doma som vyliezol na povalu a vytiahol za sebou rebrík. Zliezol som, až keď sa mama vrátila z trhu v Topoľčanoch."
Medzitým Nemci sústredili asi 60 chlapov z okolia v prašickej škole, kde ich zadržiavali v domnení, že sú medzi nimi partizáni. Vojaci sa ubytovali po domoch, aj u Grmanovcov spali štyria a v noci musela Štefanova mama okolo nich zapaľovať sviečky. Nemci si mysleli, že Štefan a jeho kamarát sú partizánske spojky.
Situáciu po dvoch dňoch zachránil farár zo Závady, ktorý musel na sviatosť oltárnu prisahať, že vo farnosti nemá partizánov. „Vojaci potom prepustili aj chlapov spolu s otcom z prašickej školy domov. Na výstrahu však zastrelili obecného zriadenca a neskôr bolo zavraždených niekoľko osôb s polesia Duchonka," dozvedeli sme sa od Štefana Grmana.
Mali zasahovať proti ľuďom
Aj ďalší nezabudnuteľný zážitok Štefana Grmana je spojený s vojnou. Odohral sa počas základnej vojenskej služby, ktorú s v rokoch 1951-53 odkrútil v Prahe. Budoval palebné posty na ochranu hlavného mesta proti nepriateľským náletom a v júni 1953 ich pluk uviedli do bojovej pohotovosti.
„Vtedy však nikto na Československo neplánoval zaútočiť, štát však vyhlásil menu peňazí a my sme dostali rozkaz, že ak sa budú ľudia búriť, musíme proti nim zasiahnuť," vysvetľuje situáciu Grman.
„Hrdinsky sa vtedy zachoval náš veliteľ čaty, ktorý povedal, že my sme ľudová armáda a do vlastných otcov a materí strieľať nebudeme. Na vojne sme boli už druhý rok, a tak vyzbrojili nováčikov. V Prahe napokon prebehla mena peňazí pokojne, no ľudia sa búrili v Plzni, kde sa aj strieľalo."
Podľa Grmana to bola krutá mena peňazí. Hovorí, že jeden major, čo mal na konte milión zaň dostal 50 korún. Ľudia s podobným osudom sa ocitli na mizine a keď si nemali si za čo kúpiť jedlo, pýtali si ho od vojakov.
Poľnohospodár
Štefan Grman ako absolvent ovocinárskej a vinohradníckej školy bol prijatý do služieb povereníctva poľnohospodárstva na Krajskom národnom výbore v Nitre, neskôr na Okresnom národnom výbore v Partizánskom a až do dôchodku v roku 1990 pracoval na Okresnej poľnohospodárskej správe v Topoľčanoch. Medzitým sa oženil s Jolanou Krajčíkovou z Bojnej, ktorou sa zoznámil, keď obaja pomáhali počas žatevných prác a spoločne vychovali troch synov. Okrem toho sa začal venovať aj práci v dobrovoľnej požiarnej ochrane, kde pôsobil aj v dôchodcovskom veku.
Povodne
Ako dobrovoľný požiarnik bol nasadený do záchranárskych prác počas povodní na Dunaji v roku 1965.
„Bol som člen štábu Civilnej ochrany a zabezpečoval záchranu majetku v okresoch Komárno a Dunajská Streda. Do Topoľčianskeho okresu sme vtedy previezli takmer 2 500 kusov hovädzieho dobytka, 3 700 ošípaných stovky drobných zvierat. Nikoho vtedy nezaujímalo akej je národnosti, či Slovák alebo Maďar. Vo dne, v noci sme zachraňovali čo sa dalo a nezaujímalo nás, čo za to dostaneme. Pomáhali sme tiež pri výstavbe zničených objektov."
Štefan Grman zažil povodeň aj o rok neskôr v Partizánskom. Hovorí, že 20. august 1966 boj najčiernejším dňom v histórii Partizánskeho. Rieka Nitra ešte nebola zregulovaná a v meste bolo skoro meter vody. Živel si vtedy našťastie nevyžiadal žiadne obete.
„Do mesta sme dostali dvadsať kusov požiarnej techniky na čerpanie vody z domov, obchodov a fabriky. Požiarnici, poľnohospodári a ďalším pomáhali pri dezinfekcii studní, pivníc a budov. Škoda na poľnohospodárskej produkcii bola vtedy vyše 14 miliónov korún. Pôda povodni bola zdevastovaná a neobrábateľná," spomína Grman.
Letecká havária
Členstvo medzi dobrovoľnými hasičmi sa stalo Štefanovi Grmanovi takmer osudným. V októbri 1968 bol na zasadnutí Ústredného výboru Československého zväzu požiarnej ochrany v Benešove. Pri návrate z Prahy sa však lietadlo IL-14 smerujúce do Piešťan, krátko po štarte zrútilo. Zo 40 pasažierov zahynulo na mieste 11 ľudí, vrátane posádky, desať ľudí utrpelo ťažké a 19 ľahké zranenia. Medzi obeťami boli aj ľudia z Topoľčian a okolia.
Štefan Grman vyviazol z otrasom mozgu a poranením chrbta. „V lietadle sme si mohli vybrať kam si sadneme. Spolu s Pavlom Reiselom z Veľkých Bielic sme našli miesto na pravej strane za krídlom. Krátko po štarte som si všimol, že z motora na pravej strane sa dymí a povedal som to Reiselovi. O na to, že o chvíľu to buchne a už sa neuvidíme. Preleteli sme tesne nad drôtmi elektrického vedenia a podali si ruky. Potom sa lietadlo stočilo doprava a narazilo," vybavuje si okamihy pred nehodou v pamäti Grman.
Keď sa obaja prebrali ľudia okolo kričali a zistili, že po náraze z nich strhlo šaty. Najskôr chceli hasiť horiaci motor, ale vybrali sa k potoku, kde sa umyli.
„Záchranári nás odviezli do Prahy a v motolskej nemocnici som strávil dva týždne. O tom že, lietadlo malo haváriu sa manželka dozvedela od susedov, keď hlásili moje meno v rádiu. V nemocnici nás navštívil aj predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Dostal som 500 korún na nové oblečenie a domov ma doviezlo auto z ústredného výboru komunistickej strany," rozpráva Grman o udalostiach po svojom druhom narodení.
Vyznamenania
Napriek nešťastiu Štefan Grman na prácu v dobrovoľnom požiarnom zbore nezanevrel, ako hovorí, počas práci v tejto organizácii spoznal 4 tisíc hasičov v bývalom veľkom Topoľčianskom okrese. V roku 1991 dostal ocenenie Zaslúžilý člen požiarnej ochrany.
Vyznamenanie dostal aj za svoju profesionálnu prácu. Minister mu udelil titul Vinikajúci pracovník v rezorte poľnohospodárstva a predseda slovenskej vlády za bývalého režimu Peter Colotka vyznamenanie Za službu vlasti.
„Zažil som všetkých československých aj slovenských prezidentov, päťkrát zmenu režimu a 17-krát mi upravovali dôchodok. No vždy som v prvom rade myslel na plnenie svojich povinností. Usiloval som sa byť skromný, netúžil som po kariére a dbal som o to, aby boli ľudia a ich majetok chránení pred pohromami," uzavrel Štefan Grman.