Lekár chystajúci sa na bolestivý zákrok, alebo vyšetrenie, ktoré pacient pocíti, to má s človekom jednoduchšie ako veterinár, ktorý nemú tvár nedokáže upozorniť na to čo ju čaká, a tak musí znášať riziko, že sem-tam sa mu niečo stane. Starosta Pažite Vladimír Baláška počas svojej 25-ročnej veterinárnej praxe utŕžil od zvierat nejednu ranu, no tvrdí že zvieratá nie sú zákerné.
Začínal s dobytkom
Podľa Balašku je veľmi dôležitý prístup, aký zvolí veterinár k svojmu pacientovi. „Musí odhadnúť ako sa zviera zachová. Ani jedno nechce človeku ublížiť. Urobí to len v sebaobrane, ak lekár zvolí nesprávny prístup. Stáva sa to keď zviera neupozorní ,že s ním ide niečo robiť, alebo ho prekvapí prudkým pohybom,“ vysvetľuje veterinár a dodáva, že postupne sa to dá naučiť.
Svojich prvých pacientov začal Vladimír Baláška navštevovať na poľnohospodárskych družstvách v Chynoranoch, Rajčanoch, Nadliciach v a okolitých dedinách, kde sa v tom čase chovalo vyše 1 700 kusov hovädzieho dobytka.
„Tento rajón mi pridelili na Okresnom veterinárnom zariadení v Topoľčanoch, kde som sa zamestnal po vyštudovaní vysokej školy v roku 1982. Ako veterinárny lekár som bol štátnym zamestnancom a po troch rokoch sa moje pôsobisko zmenilo na Veľké Uherce, Hradište a okolie,“ spomína na svoje začiatky Baláška.
Na starosti mal liečbu a prevenciu zvierat vo veľkochovoch dobytka a výhodou vtedajšieho štátneho veterinárneho lekára bolo aj to, že každý mal prideleného veterinárneho technika.
„Bol to vlastne chlap – zvieracia zdravotná sestra. Fungovalo to tak, že veterinár prišiel do chovu, vyšetril dobytok , stanovil diagnózu, nasadil lieky a úlohou veterinárneho technika bolo liečbu aplikovať, teda pichať zvieratám injekcie a podobné záležitosti. Ako lekár som bol trochu odbremenený, ale netrvalo to dlho,“ hovorí Baláška.
„Po roku 1992 museli dve tretiny ľudí z Okresného veterinárneho zariadenia odísť a aj ja som si otvoril súkromnú prax. Veterinárni lekári bola jedna z prvých profesií, v ktorej sa začalo podnikať. Rajóny poľnohospodárskych družstiev sme si rozdelili zhruba tak ako sme ich mali predtým, no ako súkromník som si už z finančných dôvodov nemohol veterinárneho technika dovoliť a všetky zákroky som začal vykonávať sám.“
Na rohy s karbobrúskou
Veterinár Baláška sa začal špecializovať na veľké zvieratá ako hovädzí dobytok, ovce, kozy, ošípané, no ošetroval i kone a na starosti mal aj rybník. V tom čase, v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia patril medzi prvých veterinárov, ktorí sa zaoberali odrohovávaním hovädzieho dobytka.
„V poľnohospodárskej výrobe sa vtedy začalo prechádzať na automatické dojárne, pričom bolo podmienkou, aby boli kravy odrohované, pretože týchto zariadeniach prichádzalo k častým zraneniam zvierat. Najskôr sme rohy pílili ručne, pílkou na železo a neskôr sme začali používať karbobrúsku. Zviera sa najskôr uspalo, lebo išlo o bolestivý zákrok. Rohy krvácali, čo sme eliminovali žeravých železom,“ spomína na tieto zákroky veterinár.
„Spôsob odrohovávania som zverejnil aj v odbornom časopise. Na článok som mal mnoho ohlasov, väčšinou však okolo toho mudrovali ľudia, ktoré tieto zákroky nikdy nevykonávali. Tvrdili, že to zvieratám neprospieva, no nikto neprišiel na lepší spôsob odrohovávania.“
Dnes sa už kravám rohy neodstraňujú. Hneď po narodení sa teliatkam na výrastok rožka kvapne kyselina a potom im už ozdoba hlavy ďalej nerastie.
Riziko diagnózy
Hoci bolo odrohovávanie náročným zákrokom, Baláška ho prežil bez ujmy na zdraví, pretože zvieratám odstraňoval rohy v celkovej anestéze. Priznal sa však, že v iných prípadoch ho kravy viackrát kopli do brucha, raz dokonca v kravíne aj letel.
„Bol som zohnutý pri ošetrovaní kravského vemena, keď som zrazu pocítil, že ma niečo nadvihlo a prehodilo ma cez kravu dozadu. Dojičky sa na tom strašne smiali. Susedná krava sa hrala, nabrala ma na rohy a prehodila cez druhú. Úraz z toho chvalabohu nebol,“ spomína na svoj úsmevný zážitok veterinár.
Jeho ďalšia príhoda, na ktorú určite nikdy nezabudne však zábavná nebola.
„Vykonával som prax asi piaty rok, keď ma zavolali do Malých Krštenian ku krásnemu vlčiakovi, ktorý slabo žral, štekal a slintal. Napadlo mi, že by mohlo ísť o besnotu, no pri tejto chorobe zviera nešteká a nevydáva ani iné zvuky, lebo má ochrnuté hlasivky. Iba slintá, zúri a hryzie kamene. Keďže na psovi sa mi stále niečo nepozdávalo, doma som preštudoval všetku dostupnú literatúru. Mal som iba dve možnosti. Vysloviť podozrenie na besnotu a psa utratiť –vtedy sa mu odreže hlava a pošle na vyšetrenie, no ak sa besnota nepotvrdí, veterinár má problém, lebo utratil psa ktorý bol chorý na niečo iné. Druhou možnosťou je izolovať zviera a počať kým uhynie.“
Vladimír Baláška sa rozhodol pre druhú možnosť. Zavrel psa do samostatnej miestnosti, kde na druhý deň skonal. Vyšetrenie potvrdilo besnotu, hoci symptómy uvádzané v literatúre neboli typické pre túto chorobu. Neskôr sa už s besným zvieraťom vo svojej praxi nestretol. Stanovenie diagnózy sa však aj u veterinárov spája s istým rizikom. Ak ju lekár neurčí správne a zvieratá uhynú, chovateľ sa môže obrátiť na iného odborníka. Okrem diagnózy musí podľa Balašku veterinár stanoviť aj liečbu ohľadom na cenu, pretože ani to nie je pre chovateľa zanedbateľná položka.
Z tigrov mal obavy
Z iného súdka boli bohatí chovatelia, ktorí si pre svoje potešenie zohnali šelmy. V deväťdesiatych rokoch jeden z nich oslovil aj Vladimíra Balášku, pretože chcel mať o svoje zvieratá dokonale postarané, aby nemal problémy so zákonom.
„Tigre, ktoré choval obyvateľ Partizánskeho som chodil pravidelne
očkovať, odčervovať a sem-tam liečiť. Boli to unikátne kusy a dobre živené, veď pre majiteľa nebol problém kúpiť pre ne každý týždeň kravu.“
Z tigrov mal veterinár spočiatku veľké obavy, lebo podľa neho boli chované v nevyhovujúcich priestoroch. Na chov tigrov nebola pripravená ani legislatíva, ktorý by prikazovala viacnásobnú ochranu zvierat.
„Najskôr som zvieratá uspával fúkacou pištoľou, ktorú som mal požičanú zo ZOO Bojnice a neskôr v klietkach vybudovala preháňacia chodbička, kde sme tigra uzavreli a potom ošetrovali,“ spomína Baláška.
Sprvoti sa staral o samca dovezeného z divočiny a dve tigrice, a časom sa mu podarilo odrodiť aj tri mláďatá. Viac tigríčat na svet nepriviedol, lebo samice žijúce v zajatí mali dosť potratov.
Počas ošetrovania šeliem zažil aj krvavú drámu. „Mladý samec, ktorý sa narodil v zajatí po dosiahnutí pohlavnej dospelosti zabil starého tigra. Mal asi dva roky, keď mi majiteľ ma jedného rána zavolal, aby som prišiel pozrieť, čo sa stalo. V klietke to vyzeralo hrozne, starý samec bol totálne roztrhaný, medzi oboma tigrami muselo prísť k veľkej bitke,“ spomína veterinár.
V praxi už len radí
Podľa neho bol príchod exotických zvierat na Slovensko zaujímavou zmenou. „Ošetroval som korytnačky, fretky, gekóny, jašterice, leguány, ale aj zvieratá, o ktorých som dovtedy nepočul. Musel som kvôli tomu študovať špeciálnu literatúru, pretože na škole sme tieto druhy nepreberali. Až neskôr si začali robiť veterinári špecializácie na exotické zvieratá.“
Vladimír Baláška vykonával veterinárnu prax do roku 2007, kedy s ňou prestal kvôli zdravotným problémom. No ani dnes, keď zastáva post starostu Pažite na zvieratá nezanevrel.
„Beriem to ako neoficiálnu povinnosť, keď ma niekto z dediny osloví prinesie ukázať chorého zajaca, sliepku, kačicu alebo nejakého psíka. Vždy sa vyskytne nejaká maličkosť a ľuďom poradím,“ dodal.
