TOPOĽČANY. V priestoroch Tribečského múzea v Topoľčanoch sa 7. júna slávnostne otvorila výstava Spomienky na Zambiu, ktorá potrvá až do septembra.
Výstava je predovšetkým spomienkou na pobyt Milana Jeřábka , ktorý strávil desať rokov v Zambii ako veterinár. V roku 1977 začal pracovať ako expert a štátny okresný zverolekár v mestečku Koloma.
Odvážna manželka
Od svojho prvého kontaktu s africkým kontinentom túžil podeliť sa so svojimi zážitkami s čo najväčším počtom ľudí na Slovensku. Preto začal zbierať predmety, ktoré by ľuďom priblížili zaujímavý život Afričanov. „Mal som obvod veľký približne ako Slovensko a na ňom sídlilo viac ako 50 kmeňov, ktoré boli veľmi rozmanité. Snažil som sa zachytiť túto rozmanitosť vo svojej zbierke,“ povedal veterinár a cestovateľ Milan Jeřábek . Takmer všetky veci mu darovali ľudia a ku každému predmetu ho viažu zaujímavé spomienky.
Tigre, hady a hmyz boli na dennom poriadku.
Foto: Ondrej Šomodi
Za vytvorenie svojej bohatej zbierky vďačí najmä svojej manželke, ktorá bola po jeho boku počas celého pracovného pobytu a po návrate domov mu pomáhala s prezentáciou jeho exotických predmetov v rôznych mestách na Slovensku a v Čechách. „Bez podpory mojej manželky by táto výstava nikdy nevznikla,“ uviedol Milan Jeřábek. „Manželka pricestovala po určitom čase za mnou, no zo začiatku to veľmi ťažko znášala. Všade samý had, komáre a všelijaká iná háveď. Nepoznala jazyk a okrem mňa tu nemala nikoho. Bola z toho nešťastná a preto som ju chcel poslať naspäť domov. Našťastie sa postupne zoznámila s miestnymi ženami. Začali si medzi sebou vymieňať recepty a postupne sa naučila aj reč. Nakoniec si zvykla a zostala so mnou.“
Milan Jeřábek si svoje nástroje ponechal dodnes.
Foto: Ondrej Šomodi
Strach o život
Milan Jeřábek počas svojho pobytu v Zambii zažil veľa zaujímavých zážitkov. Ten najstrašnejší preskákal hneď po príchode do krajiny: „Moji priatelia ma pred odchodom z krajiny strašili, že ma domorodci zabijú a zjedia, preto som bol veľmi vystrašený. Prišiel som tam v novembri, počas obdobia dažďov. Potreboval som sa dostať na jedno odľahlé miesto, kde uhynulo veľa dobytka. Cestoval so mnou jeden profesor z Anglicka. Prišli sme na miesto, kde sa už nedalo ísť autom a museli sme preplaviť rieku, ktorá bola široká asi ako Dunaj. Čakal nás tam veľmi dlhý čln, v ktorom sme sa usadili. Po chvíľke však začala do neho tiecť voda. Keď som sa pozrel doprava, tak som videl veľa krokodílov, vľavo to zas bol samý hroch. Dovtedy som nechápal prirovnanie pokojný ako Angličan, to sa však zmenilo. Môj anglický kolega sa ku mne bez mihnutia oka otočil a úplne pokojne sa ma spýtal, či viem plávať. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a na breh sme sa zázrakom dostali.“
