SOLČANY. Pomocné technické prápory (PTP) boli pracovné útvary česko-slovenskej armády, kde boli zhromažďovaní občania, ktorí boli politicky nespoľahliví. Ľudia v táboroch boli využívaní na ťažké a nebezpečné práce. Pracovnými tábormi prešlo asi 60-tisíc osôb. K týmto ľuďom patrí aj Eduard Babčan zo Solčian.
Začiatok problémov
„Môj otec bol počas prvého Slovenského štátu v našej obci starostom. Vlastnili sme aj pomerne veľa pôdy. Preto sme boli po druhej svetovej vojne komunistom tŕňom v oku,“ vraví Eduard Babčan.
„Problémy začali už v roku 1946. Prebiehal súdny proces s Jozefom Tisom a niekto v dedine porozvesoval letáky, v ktorých bola výzva na jeho záchranu. Niekto z rozširovania týchto letákov obvinil môjho brata Karola, ktorého potom pri výsluchoch takmer ubili na smrť. Mal šťastie, že ho spoznal jeden známy policajt a odviedol ho domov.“
Eduard Babčan v čase nástupu komunizmu končil základnú školu, avšak na strednú školu ho nechceli nikde prijať aj napriek dobrému prospechu. „Vyzeralo to tak, že zostanem doma. No našťastie prišiel do obce príkaz, že niekto musí ísť študovať zubnú techniku. Vtedajší predseda národného výboru sa veľmi dobre poznal s mojím otcom. Preto mi ponúkol túto možnosť a ja som neváhal. Ani som sa nenazdal a začal som študovať zubnú techniku v Banskej Bystrici.“
Nástup na vojnu
Po bezproblémovom štúdiu však prišiel povolávací rozkaz. „Počas odvodu som vôbec nič netušil. Všetko prebiehalo normálne. Spolu so svojimi kamarátmi som nastúpil do vlaku. Oni postupne vystupovali v mestách, kde boli pridelení. Ja som sa zviezol až do Ostravy, kde som mal vyfasovať vojenskú uniformu. Tu stálo niekoľko mužov, ktorí sa vyzliekli z civilu, no uniformy si neobliekali. Boli to Jehovisti. Začínal som tušiť, že niečo nie je v poriadku.“
Svedkovia Jehovovi nesmú okrem iného vykonávať vojenskú službu, a to odmietali aj počas socializmu. Keďže bola vojna povinná, za jej odmietanie hrozilo niekoľko rokov ťažkého žalára. „Tí chlapi zostali v miestnosti, kde sa fasovalo oblečenie, niekoľko dní vyzlečení. Boli to už starší muži, ktorí už niekoľkokrát odmietli ísť na vojnu a boli za to aj vo väzení. Nakoniec sme niektorých z nich presvedčili, aby si obliekli uniformy, ale na druhý deň si z nich odstrihli vojenské symboly.“
Aj napriek tomu, že sa pri fasovaní oblečenia udiali zvláštne udalosti, Babčan stále nevedel, kam sa to vlastne dostal. Realitu sa dozvedel až pri prvom nástupe. „Nechali si nás nastúpiť na dvor a veliteľ na nás spustil dlhý príhovor o našej politickej nespoľahlivosti a o tom, ako budeme pracovať.“
Prvý deň v bani naháňal Eduardovi Babčanovi hrôzu. „Partiu PTP-čkárov mal na starosti civilný baník. Po tom, ako sme sa zviezli výťahom niekoľko desiatok metrov do bane, museli sme sa štvornožky plaziť úzkym tunelom na miesto ťažby uhlia. Zo začiatku to bola hrozná práca. Strop nad nami často praskal. Myslel som, že tam zomriem. No človek si nakoniec zvykne na všetko.“
Okrem toho, že bola práca v bani extrémne fyzicky náročná, hrozilo vojakom aj nebezpečie smrti. „Pomerne často sa stávalo, že niekoho v bani zasypalo. Úmrtia neboli výnimočné. Aj ja som raz uviazol v závale, no našťastie ma po štyroch hodinách vyhrabali a nič sa mi dokopy nestalo.“
„Na každú zmenu sme mali stanovenú normu, ktorú sme museli za každých okolností splniť. Náš veliteľ dostával pravdepodobne za splnenie noriem odmenu, tak sme často hrdlačili v bani aj šestnásť hodín. Na druhej strane sme po šichte nemuseli absolvovať žiadne vojenské cvičenia. Povinné boli iba politické školenia.“ Podľa Eduarda Babčana nebola najťažšia práca v bani, ale neistota, pretože nevedeli, kedy sa dostanú domov. „Často sa nám vyhrážali, že ak nebudeme robiť, čo nám povedia, tak zhnijeme v bani navždy. Nakoniec ma z pracovného tábora prepustili po 29 mesiacoch.“
Zlý kádrový posudok
Babčan sa až po revolúcii dozvedel, prečo sa do Pomocných technických práporov dostal. Príčinou bol zlý kádrový posudok, v ktorom sa písalo: „Politicky je nespoľahlivý, postoj k nášmu zriadeniu nemá vyjasnený, pochádza z rodiny, ktorá vlastní 14 hektárov pôdy, je syn dedinského boháča.“
„Tiež sa mi podarili zistiť, že môj pobyt v Ostravsko-karvinských baniach mal byť iba dočasný. Skončiť som mal v gulagu, odkiaľ väčšinou nebolo návratu. Zachránila ma iba smrť Stalina a Gotwalda, ktorí v tom čase zomreli,“ dodal Eduard Babčan.
