Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

Pocit, že je v ohrození života, zatiaľ nemala

To, že túži pracovať v niektorej z rozvojových krajín, tušila už kedysi počas štúdia na gymnáziu. Pred pár mesiacmi zavolala svojmu bývalému triednemu učiteľovi, aby našiel jej životopis zo školských čias, v ktorom sa o tomto svojom sne zmienila.

Jana Jakubíková s predavačom granátových jabĺk.Jana Jakubíková s predavačom granátových jabĺk. (Zdroj: ARCHÍV JANY JAKUBÍKOVEJ)

Keď ho dočítali, obaja boli prekvapení, koľko vtedy ešte nereálnych plánov jej vlastne vyšlo.

O živote, pomoci, utrpení a chudobe sme sa rozprávali s dvadsaťsedemročnou rodáčkou z Klátovej Novej Vsi Janou Jakubíkovou, ktorá pracuje pre organizáciu Človek v ohrození a v týchto dňoch pomáha ženám v Afganistane.

V mysliach ľudí pri slove Afganistan naskakuje husia koža a v predstavách majú neustále boje. Ako vy vnímate túto krajinu?

- Už keď som išla do Afganistanu na týždňovú novinársku cestu v októbri 2010, vôbec mi to neprišlo tak, že je to niečo extrémne nebezpečné. Povedala som si, že keď tam žijú a pracujú Česi aj Slováci, tak to asi nebude až také hrozné. Ale ja v takýchto veciach vôbec nemám pud sebazáchovy. Až keď ľudia okolo mňa začali veľmi intenzívne rozprávať o nepriestrelných vestách, tak som si povedala, že si asi radšej budem dávať pozor. Ale to je tým, že u nás v televízii či v novinových článkoch vidíte iba správy z oblastí ako je Kandahár, kde situácia naozaj nie je ružová. Ja som už šiesty mesiac v Kábule a nemám pocit, že som v ohrození života. Samozrejme, môže sa stať, že sa ocitnete v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, ale netreba to privolávať tým, že budete stále myslieť na negatívne veci.

Skryť Vypnúť reklamu

Je táto krajina príliš odlišná od tej našej?

- Keď som šla do Afganistanu prvýkrát a pozerala som sa z lietadla dolu na tú „mesačnú“ krajinu, nevedela som si predstaviť, čo tam tak ľudia môžu robiť. No a prekvapivo, oni si tam žijú svoj normálny, i keď pre nás možno trochu odlišný, život. Krajina samotná je veľmi odlišná od Slovenska. Bývam v Kábule a zatiaľ som mala možnosť navštíviť iba dve ďalšie provincie, takže na také to objavovanie, pokiaľ bezpečnostná situácia dovolí, sa ešte len chystám. Ale napríklad ma fascinovalo, že keď som prišla v marci, už bolo riadne teplo a kopce okolo Kábulu boli zasnežené. Kábul je prašné a rušné mesto plné áut a teda aj s dopravnými zápchami počas dopravnej špičky. Je tu obrovské množstvo budov zničených dlhým obdobím vojny, ale na druhej strane prebieha výstavba nových. Takže pokojne vedľa seba nájdete rozstrieľanú budovu, ktorá sa rozpadá, a novú vilu či nákupné centrum. Aj vidiek je rozmanitý. Sú oblasti, kde naozaj nie je žiadna zeleň a čudujete sa, ako tam ľudia môžu vôbec žiť, a potom sú oázy zelene, kde vám to príde skoro ako na Slovensku.

Skryť Vypnúť reklamu

Jedna z účastníčok denných školení. FOTO: ARCHÍV J.J.

Vo vidieckych oblastiach Afganistanu sa snažíte naučiť ženy poľnohospodárstvu, aby si vedeli správne dopestovať vlastné potraviny. Darí sa im naučiť sa to?

- Koncom júla ukončila naše poľnohospodárske tréningy prvá skupina 55 žien. Rozprávala som sa s nimi na jednom z posledných stretnutí a prosili ma, či by sa celý kurz nedal predĺžiť, lebo sa im veľmi páčil a veľa z toho, čo sa naučili, využívajú vo vlastných domácnostiach a záhradách. Takže očividne sa nám to darí. Počas dvoch rokov sa v projekte, za ktorý som zodpovedná, postupne 220 žien učí, ako čo najefektívnejšie pestovať niektoré plodiny, ako napríklad rajčiny, uhorky, papriku či baklažán. Hoci tieto plodiny bežne doma pestujú, nepoznajú správne postupy, ako získať čo najlepšiu úrodu. Popri tom sa naučia, ako plodiny ďalej spracovať, aby im vydržali čo najdlhšie, ako ich zavárať či sušiť, a rovnako aj základy marketingu svojich produktov a podnikania, aby svoju nadprodukciu mohli predávať a zarobili si tak nejaké peniaze na živobytie. Keďže v Afganistane je vysoká negramotnosť, súčasťou nášho projektu sú aj základy čítania, písania a počítania. V priebehu dvojročného kurzu sa 20 žien naučí zároveň zakladať a starať sa o škôlku ovocných a iných stromov, čím si rovnako môžu neskôr zarábať.

Skryť Vypnúť reklamu

A čo muži Afganci?

- Tí sú v ďalšej skupine. Súčasťou nášho projektu je aj farmárska škola, kde sa počas štyroch polročných kurzov postupne 80 farmárov učí novým metódam a technologickým postupom v obrábaní pôdy a farmárčení. Projekt beží v spolupráci s našim lokálnym partnerom – neziskovou afganskou organizáciou Afghan Women Resource Centre, s ktorou spolupracujeme už niekoľko rokov. V spolupráci s ňou bolo založené v dedinke Bakokham, v provincii Kapisa, asi 2,5 hodiny cesty autom od Kábulu, komunitné centrum, v ktorom prebiehajú všetky aktivity. Kurzy sa skladajú z teoretickej výučby, praktických cvičení a ukážok na blízkom demonštračnom políčku, kde si priamo ženy a muži počas kurzov dopestovávajú jednotlivé plodiny, aby videli, ako teória funguje v praxi. I ďalšie spracovávanie plodín, ako je napríklad zaváranie, majú ženy možnosť naučiť sa priamo počas praktických hodín pod vedením odborných školiteliek. Okrem tohto projektu máme v Afganistane podobný dvojročný poľnohospodársky projekt v inej oblasti – v obci Hizatkhail v provincii Parwan, ktorý bude končiť tento rok v novembri.

Suché a prázdne miesta sa striedajú s oázami zelene. FOTO: ARCHÍV J.J.

A čo tí najbezbrannejší - deti?

- Aj na ne sme mysleli. V našich centrách sú zriadené materské školy pre deti žien, ktoré chodia na tréningy, aby sa mohli venovať štúdiu a mali istotu, že o deti je postarané. Okrem toho máme v Afganistane dlhodobý projekt adopcií na diaľku – Škola namiesto ulice. Vďaka slovenským darcom, ktorí ročne prispievajú po 200 eur, môžu afganské deti namiesto práce na ulici, ktorou prispievajú do rodinného rozpočtu, sedieť v školských laviciach ako všetky obyčajné deti na svete. Tento rok tak vďaka Slovákom môže 73 afganských detí chodiť do školy.

Čo v Afganistane znamená byť ženou?

- Byť ženou v Afganistane je náročné. Hoci Taliban, ktorý poriadne okresal práva žien, v krajine nevládne už od roku 2001, postavenie žien sa zmenilo len málo. Odev zahaľujúci celé telo ženy – burka (dlhé modré oblečenie zakrývajúce aj tvár so sieťkou na oči- pozn.red.) je ešte stále dosť viditeľný, ale to nie je hlavný problém afganských žien. Oveľa horšie sú napríklad nútené sobáše dohadované už v útlom veku dievčat alebo nedostatočný prístup k vzdelaniu. Počet pracujúcich mužov v obrovskej miere prevyšuje počet pracujúcich žien, hoci situácia sa v tomto smere trochu zlepšuje, keďže pár žien nájdeme aj medzi političkami či novinárkami. V mestách sa situácia zlepšuje rýchlejším tempom, no stále nie dostatočne, chudobné vidiecke ženy sú na tom najhoršie. Kvôli dodržiavaniu tradícií sa napríklad väčšina z nich nepohne z domu bez doprovodu svojho manžela, otca či brata. V uliciach na vidieku vidieť len málo žien.

Viete si predstaviť, že by ste sa narodila v tejto krajine a pomáhali by vám také terénne pracovníčky, akou ste dnes vy?

- Neviem, aké by to bolo, keby som sa tu narodila, keďže by sa mi nedostalo takého vzdelania ako na Slovensku a bola by som vo veľkej miere ovplyvnená tradičnými názormi a miestnou kultúrou. Ale keď tú situáciu vidím teraz, tak sa mi zdá veľmi ťažké byť tu ženou. Hoci väčšina z nich nemá platené zamestnanie, prispievajú svojou starostlivosťou o domácnosť, o deti, či poľnohospodárskymi prácami, len to tu málokto asi ocení. Práve preto je súčasťou našich projektov aj rozširovanie povedomia o právach žien a presadzovanie rodovej rovnosti, ale tak, aby to rešpektovalo islam, keďže 99% populácie sú moslimovia. Jednou praktickou ukážkou, ako treba zohľadniť otázku postavenia žien, je i to, že pri výučbe v našich komunitných centrách treba dávať prísny pozor na to, aby sa ženy nestretávali v spoločných priestoroch s mužmi. Ženy majú len ženské školiteľky a triedy žien a mužov sú oddelené. Len tak zabezpečíme, že rodiny našich študentiek si budú isté, že ženy sú v našich komunitných centrách v bezpečí a nič im nehrozí a pustia ich na naše kurzy.

Myslíte si, že miestni ľudia vedia, že v ich krajine to nie je v poriadku? Majú predstavu o tom, aký život sa žije v našich vyspelých krajinách?

- Afganci majú prístup k médiám, takže vidia, že v Európe či v Amerike je život iný, hoci v niektorých prípadoch sa uplatňuje prísna cenzúra. Ale to sa týka skôr sexuality, vysielania filmov s erotickým nádychom a podobne. Na jednej strane sa im páči ten blahobyt, pohodlie a podľa nich „jednoduchosť“ nášho života. Na druhej strane nechcú zmeniť Afganistan na Európu, pretože si hlboko ctia a vážia svoje tradície a islam a náš spôsob života je pre nich tak trochu hriešny a príliš rozšafný. Mnohí žijú striedmejší život, aj keď sú na miestne pomery majetnejší. Na raňajky len čaj a chlieb, počas obdobia Ramadánu, ktorý tento rok pripadá práve na august, sa prísne postia. Náboženský život je pre Afgancov oveľa dôležitejší ako pre Slovákov. To si bežný Európan ani nevie predstaviť. Napríklad celá rodina, ktorá žije pod otcovou strechou, odovzdáva príjem hlave rodiny a otec potom rozhodne, komu dá peniaze a na čo. A jeho deti majú už často viac ako 30 rokov a svoje vlastné rodiny. Takto to tu funguje a nikto to nepovažuje za niečo nenormálne. Nikto nemá svoje vlastné úspory, lebo všetko odovzdávajú otcovi, ten drží rodinnú kasu. Skôr ich trápi pretrvávajúca zlá bezpečnostná situácia, ktorá im nedovoľuje žiť tak, ako by chceli. Afganci si nadovšetko ctia rodinu, aj širšiu. Členov rodiny, ktorých Európania už ani nezaraďujú do rodiny, akými sú napríklad bratranci z druhého kolena, navštevujú na dennom poriadku. A je samozrejmosťou, že deti sa starajú o svojich rodičov. Pre nich je zvláštne už len to, že mám 27 rokov a nie som vydatá, a hlavne, že keď už nie som vydatá, prečo nesedím doma a nestarám sa o rodičov.

Vďaka slovenským darcom môžu afganské deti stáť pri školských laviciach. FOTO: ARCHÍV J.J.

Ako vyzerá dom a jeho okolie, v ktorom ste ubytovaná? Dá sa tu vôbec vravieť o hygiene?

- Bývam v dome v jednej z kábulských štvrtí. Dom je obohnaný veľkým múrom, koniec koncov ako väčšina domov v Kábule a v ostatných častiach krajiny. Máme tu strážnikov, ktorí sú tu 24 hodín denne, ak by došlo náhodou k nejakému incidentu. Hygienické podmienky sú veľmi prijateľné, iné je to, keď sa vyberiete na vidiek. Vodu z kohútika však pre istotu nepijeme ani doma. Na vidieku už je prostredie oveľa jednoduchšie a hygienické podmienky o dosť horšie, hoci v našich centrách sa snažíme naučiť účastníkov kurzov dodržiavať hygienické návyky a predchádzať tak rôznym zdravotným problémom.

A čo strava? Zvykli ste si?

- Ja som veľmi mäsožravý typ, takže všetky tie hovädzie, kuracie či baranie kebaby si vo veľkom užívam. So stravou zatiaľ tiež nemám problémy, väčšine cudzincov tu však po určitej dobe prestane úplne chutiť, lebo je dosť jednotvárna. Medzi typické jedlá patrí napríklad kábuli, čo je ryža s mrkvou a hrozienkami s kusmi hovädzieho mäsa.

Nemali ste niekedy kvôli pobytom v rozvojových krajinách zdravotné problémy?

- O zdravotných problémoch by som mohla napísať celú esej. Keď som bola v Kamerune, mala som štyrikrát maláriu a raz týfus. Keď som maláriu dostala prvýkrát, nahnali ma do nemocnice a tri dni ma tam držali na infúziách. Prosila som lekárov, aby ma pustili domov, lebo som veľmi chcela vidieť finále Africupu. S druhou maláriou som už doktorov presvedčila, že stačí, keď budem denne chodiť na tie infúzie, nech ma tam nedržia. Tretia malária bola podľa mňa chrípka, ale vyliečili mi ju tiež antimalarikami. No a pri štvrtej som ležala v nemocnici, mala som pocit, že každú chvíľu upadnem do kómy a chcelo sa mi zomrieť. Ale chvalabohu som sa z toho dostala. Po týchto skúsenostiach beriem občasné hnačky v Afganistane len ako slabý odvar.

Nemáte po takýchto skúsenostiach o seba strach? A čo vaša rodina? Neobávajú sa o vás?

- Mne v tomto chýba pud sebazáchovy. Úplne sa dištancujem od faktoru strachu. Príde mi to zbytočné. Ak sa mi niečo má stať, môže to byť pri výbuchu v kábulskom supermarkete, ale aj pri dopravnej nehode v Bratislave. O seba nemám strach, ja sa skôr bojím, že moji rodičia a sestra sa až príliš boja. Majú pocit, že domov vždy prídem s väčšou a väčšou absurditou, takže ak by som teraz oznámila, že chcem ísť do Iraku, ani by ich to podľa mňa neprekvapilo. Priatelia to berú už v pohode. Vedia, že ja to beriem s nadhľadom a že viac menej to nijako nemôžu ovplyvniť, tak to berú ako fakt. U nich skôr prevláda zvedavosť nad tým, čo som zažila, ako strach.

Počas svojich ciest vidíte bezmocnosť, trápenie, niekedy možno aj márne snaženie žien a dievčat. Mnohé iné terénne pracovníčky by kvôli takýmto zážitkom hádam ani nespávali. Ako to zvládate vy?

- Som v kontakte s potláčaním práv žien, s nedostatkom vzdelanosti a pri tom necítim bezmocnosť, práve naopak, tam vidím ten zmysel, že naše projekty reálne môžu pomôcť. Netreba veci brať príliš pateticky. Napríklad keď bolo zemetrasenie na Haiti, chvíľu som nad tým premýšľala, či tam nechcem ísť pomôcť. Ale povedala som si, že presne na to ešte nie som pripravená. Tam by som mala pocit bezmocnosti a nočné mory. Na to mi treba ešte pár ďalších skúseností.

V Afganistane je stále občianska vojna medzi Talibanom na jednej strane a afganskou armádou a zahraničnými spojencami na druhej. Ocitli ste sa niekedy v ohrození, alebo boli svedkom nejakého boja?

- Žiadnu takúto skúsenosť našťastie nemám a dúfam, že ani nebudem mať. I keď som mierne dobrodružná povaha, nepotrebujem vyskúšať na vlastnej koži úplne všetko. Pred odchodom do terénu zisťujeme bezpečnostnú situáciu v oblasti, aby sme sa práve takýmto situáciám vyhýbali, rovnako máme bezpečnostné tréningy, aby sme sa v teréne správali zodpovedne.

Ako dlho chcete robiť prácu terénnej pracovníčky?

- Len veľmi málo ľudí sa venuje tejto činnosti stopercentne z altruistických dôvodov. Aj u mňa sa k tomu pridružila druhoradá chuť spoznávať nové krajiny a kultúry a asi aj trochu chuť vyhľadávať dobrodružstvo. Je však zlé, ak takéto motívy humanitárni pracovníci postavia na prvú priečku rebríčka, alebo si do rozvojových krajín idú liečiť komplexy vlastnej menejcennosti z domova. Pre Človeka v ohrození chcem pracovať tak dlho, ako budú so mnou spokojní a pokiaľ budem vidieť zmysel v projektoch, na ktorých sa budem podieľať. Chcem sa v vzdelávať a získavať nové skúsenosti, aby som túto prácu robila čo najlepšie a jej výsledky naozaj mali zmysel a menili situáciu ľudí k lepšiemu. Nemám žiaden plán, že tri roky a dosť. Uvidíme, čo bude. Veď v decembri mi pokojne môžu povedať: No, dievča, príliš sa na to nehodíš. Neplánujem, riešim veci priebežne. Aspoň tie životné.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  6. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  7. Pomáhajte čítaním
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  1. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  2. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  3. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  6. Pandémia spomaľuje inovácie. Spoločnosti šetria
  7. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  8. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  9. Pomáhajte čítaním
  10. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 31 822
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 23 176
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 18 924
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 956
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 13 614
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 738
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 965
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 841
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 695
  10. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 9 029
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Topoľčany a Partizánske - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Topoľčany

Primátorovi Partizánskeho potvrdili pozitívny test

„Choroba môže navštíviť každého z nás, viem o čom píšem, pred chvíľou som obdržal výsledky včerajšieho testovania na COVID-19. Žiaľ i môj výsledok je pozitívny,“ napísal na svojej stránke primátor Partizánskeho Jozef Božik.

Mesto Topoľčany vyčlenilo dvadsaťpäť miest

Testovanie prebehne na kúpalisku i na futbalovom štadióne.

Od soboty platí na Slovensku zákaz vychádzania. Aj úrad zostáva pre verejnosť zatvorený. Komunikácia s občanmi od pondelka prebieha výlučne telefonicky alebo elektronicky.

Prekonal rakovinu, trénuje mládež. Ktoré dve chyby si Miro Ďurák najviac vyčíta?

Miroslav Ďurák bol prvým hráčom, ktorého draftovali do NHL priamo z Topoľčian.

Miroslav Ďurák s manželkou Danielkou a dcérkou Tamarkou.

MY PLUS: Pokojne zostaňte doma, náš týždenník MY si teraz prelistujete už aj online

23 regionálnych titulov MY a niekoľkoročný archív online plus odomknutý exkluzívny obsah na 27 weboch MY - to je MY PLUS.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zomrel majiteľ známej nitrianskej firmy Turancar

Viliam Turan mal 66 rokov. Podnikať začal krátko po nežnej revolúcii.

Ako sa penzistom zvýšia dôchodky

Aj od januára budúceho roku môžu dôchodcovia počítať so zvyšovaním penzií o valorizáciu. V tom istom mesiaci sa zvýšené dôchodky začnú aj vyplácať.

Banská Bystrica zverejnila zoznam odberných miest ( + Zoznam)

Mesto sa pripravuje na celoplošné testovanie obyvateľov, sú známe odberné miesta. Bude ich 68.

Celoplošné testovanie v Nových Zámkoch a Šuranoch: ZOZNAM odberných miest

Testovať sa bude aj v kine či športovej hale. Fungovať bude aj pojazdné odberné miesto.

Už ste čítali?