V Tokiu sa slovenská výprava upravila na počet šesť, keď jeden člen pricestoval z Londýna a posledný už čakal v Tokiu, nakoľko prichádzal z Indie. Pokračovali sme cestou šinkanzenom na sever hlavného ostrova Honšú a boli sme v Omagari.
V tomto meste sme absolvovali seminár organizácie Seiwakai goju ryu a pripravovali sa na celojaponský seminár Japan Karate Federation Goju Kai, ktorý sa neskôr konal v Kyotó.
Prvá cesta do Omagari
V Omagari nás pripravoval šéf organizácie Seiwakai pán Fujiwara 8.Dan a pod jeho vedením sme trénovali najskôr po šesť hodín a neskôr po štyri hodiny denne. Maximálnu pozornosť venoval majster Fujiwara príprave na všetky kata, v ktorých sú zakódované princípy obrany a následných útokov s maximálnym deštrukčným účinkom. Únava bola čím ďalej väčšia, ale chuť učiť sa karate (ako sa povie „z čistého prameňa“) bola väčšia, a tak som sa snažil pochytiť čo najviac.
Seminára a skúšok sa zúčastnili karatisti z Austrálie, Anglicka, Portugalska, Poľska, Maďarska, Švajčiarska, Talianska, Ruska, USA, Indie a, samozrejme, domáceho Japonska. Na konci týždňového Seiwakai seminára sa konali skúšky na 1.-5. Dan. Všetci štyria Slováci, ktorí sa skúšok zúčastnili, boli úspešní a ja osobne som si obhájil svoj čerstvý dvojtýždňový 3.Dan a bol som neskutočne šťastný, že sa mi podarilo obhájiť technický stupeň priamo v Japonsku. Skúšky prebiehali tak, že sme najskôr cvičili svoje kata a potom nasledovalo kumite. Podotýkam, že nie športové, ale tradičné, čiže bez chráničov. Nešlo v ňom o body, ale o maximálnu funkčnosť vykonávaných techník. Najviac hodnotené v očiach komisárov boli techniky podrazov, kde súperi končili na zemi. Ako nám neskôr povedal Shihan, ktorý bol jedným zo skúšobných komisárov päťčlennej komisie: „Chlapci, to kumite bola „podívaná“, všetci vaši súperi končili po útoku na zemi, super.“ Pre mňa osobne bola spokojnosť môjho trénera s mojím kumite veľmi dôležitá a som rád, že som ho v tomto ohľade nesklamal.
Od tohto okamihu som si Japonsko začal užívať plnými dúškami, lebo skúšky boli úspešne za mnou a všetko ostatné som už prijímal iba ako veľké plus, ktoré môžem nasať do svojej mysle.
Ďalší seminár v Kyotó
Dva dni oddychu na regeneráciu a cestu do Kyotó na celojaponský seminár. Tu ma čakal na moje prekvapenie šok, keď prvý deň trval tréning tri plus štyri hodiny s malou hodinovou prestávkou. Moje telo na prvom tréningu vôbec neposlúchalo a nevedel som sa dostať do tréningovej pohody. Tréningy viedli asi desiati najväčší a najuznávanejší majstri súčasnosti na Goju ryu. Každý mal svoju predstavu o technikách a od každého sa dalo čerpať neskutočné množstvo informácií, ktoré nám odovzdávali hlavne prostredníctvom techník a pohybov. Nič nám nehovorili, lebo nie všetci vedeli po anglicky a my zase po japonsky. Karate sa tak stalo univerzálnym jazykom. Počas tohto prvého tréningu sa cvičila aj kata Sanchin, ktorá sa podľa tradície cvičiť „hore bez“ a majstri testovali naše telá doslova a do písmena „do krvi“. Počas tejto náročnej dýchacej kata nás otĺkali cez trapézy, chrbtové svaly a kopy na dolné končatiny. Najviac si to odniesli traja Slováci a na moje šťastie som, samozrejme, bol medzi nimi. Po tele sme mali krvou podliate modriny, ale dobrý pocit, keď majster uznanlivo pokýval hlavou a bolo vidieť, že sa mu naše odhodlanie páči. Posledný deň to pre nás už bol v podstate oddych, keď sme sa mohli vzdelávať v tom, čo milujeme celý život - v karate. Posledné, čo nás v karate čakalo, bolo slávnostné odovzdávanie certifikátov federácie JKF Goju kai. Nášho majstra však čakal na tretí deň deň „D,“ keď takisto nastúpil pred 17-člennú skúšobnú komisiu a nakoniec aj úspešne obstál a spravil 7.Dan JKF. Takýto vysoký technický stupeň majú v Európe len traja majstri, a tak som bol veľmi rád, keď aj náš „Shihan“ uspel. Zároveň som rád, že pod jeho vedením sa môžem zdokonaľovať v karate.
Prezreli si pamiatky
Samozrejme, že sme si našli čas aj na potulky po historických miestach. Prvým takým bola samurajská dedinka v pôvodnom stave v mestečku Kakumodate, založená v roku 1620. V niektorých domoch dodnes žili priami potomkovia samurajských rodov. V Kyotó sme navštívili rôzne budhistické a šintoistické chrámy a pagody. V rámci spoznávania japonskej kultúry nemohlo chýbať ani ochutnávanie tradičných domácich jedál. V krátkosti by som to zhrnul slovami: keď sme necvičili, tak sme jedli, a naopak.
Som rád, že sa mi v živote podarilo vycestovať do tejto pre karatistu kultovej krajiny. Videl som kus histórie, krajinu, kultúru a gastronómiu. Spoznal som veľa príjemných ľudí s rovnakým životným zámerom ako mám ja zo všetkých kútov sveta. Hlavným cieľom bolo trénovanie u najväčších majstrov súčasnosti, a to sa mi splnilo. Skúšky prišli tak nejako samé od seba a som rád, že som ich spravil. Verím, že sa do Japonska ešte niekedy dostanem a dovtedy budem dlho zdokonaľovať to, čo som sa tam naučil.
