Kristína Paulíková už počas štúdia medicíny túžila navštíviť jednu z krajín tretieho sveta. Rok po tom, ako začala pracovať v topoľčianskej nemonici, sa jej podarilo dostať so svojou kolegyňou Lenkou Hoľkovou na niekoľko mesiacov do hlavného mesta Filipínskej republiky, do Manily.
Ako vás napadlo ísť pracovať na Filipíny?
-Už počas štúdia na vysokej škole som sa pohrávala s myšlienkou ísť niekam na misie a pracovať ako dobrovoľníčka. Vtedy na to ale nebolo veľa času, a tak naplnenie tohto zámeru prišlo až takmer rok po skon-čení školy. Nemala som konkrétnu predstavu o krajine, do ktorej chcem ísť, ale skôr som sa prikláňala k európskym východným krajinám. O misijnej krajine sme ale nerozhodovali my, a tak sme dostali možnosť ísť až do ďalekej Ázie, na Filipíny. Po krátkom čase na rozmyslenie sme túto ponuku prijali.
Prostredníctvom koho a ako ste sa na Filipíny dostali?
-Dostala som sa tam prostredníctvom saleziánskej dobrovoľníckej organizácie VIDES. Prihlásili sme sa, naše prihlášky a dotazníky putovali až do Talianska, k sestre, ktorá má misie na starosti. Tam naše prihlášky zhodnotili a vybrali miesto, ktoré by bolo pre nás vhodné. Všetko sa to udialo v priebehu niekoľkých mesiacov, na konci ktorých sme povedali áno Filipínam. A úplne konkrétne sme sa tam dostali lietadlom, po veľmi veľmi dlhom lete.
Aká bola vaša úloha v Manile?
-Bývali sme u sestier saleziánok, ktoré tu majú súkromnú školu. Na Filipínach je ale veľká chudoba a navyše je školstvo spoplatnené, školné sa platí už od materskej školy, v súkromných, ale aj v štátnych školách. Z tohto dôvodu si veľmi veľa rodín nemôže dovoliť poslať svoje deti do školy.
Sestry saleziánky spolu s VIDES dobrovoľníkmi sa každý deň v týždni venujú deťom, ktoré nemôžu chodiť normálne do školy. Tento projekt sa volá „Busina mo, dunong ko“. Sestry dochádzahú dodávkou do šiestich chudobných štvrtí, každý deň do inej, a robia program pre deti.
Ďalšou časťou našej práce bol „mission camp“, ktorý sa konal na ostrove Palawan. Tu bolo našou ulohou poskytnúť ľudom prichádzajúcim z odľahlych častí a hôr bezplatne lekárske vyšetrenie a nejaké lieky, ktoré sa podarilo získať od sponzorov.
Aká bola spolupráca s vašimi filipínskymi kolegami?
-Spolupracovali sme prevažne s domácimi dobrovoľníkmi, ale bola tam s nami aj jedna dobrovoľníčka z USA, ktorá prišla už pár mesiacov pred nami a odchádzala pár týždňov po nás. Myslím si, že spolupráca bola v rámci normy dobrá, aj keď kultúrne rozdiely nám niekedy dali zabrať.
Na aké kultúrne rozdiely ste si museli zvyknúť?
-Asi najväčším prekvapením pre mňa bolo, že hlavou rodiny a celkovo aj spoločnosti je žena. Ženy sú dominantnejšie a starajú sa takmer o všetko, vykonávajú aj ťažšie fyzické práce. Raz sme navštívili napríklad zváračskú školu pre dievčatá.
Ďalšia odlišnosť je, že Filipínci na jedenie používajú len lyžičku a vidličku. Príborový nôž vo väčšine reštaurácií ani nemajú, a keď ho náhodou majú, aj tak ho na stôl neprestrú. Považujú to za zbytočné. A tak sa stalo, že nám raz priniesli grilované kura a k nemu lyžičku a vidličku, bol to ťažký boj, ale asi po hodine sme to zvládli a najedli sme sa.
Čo hovoríte na miestnych ľudí? Ako na vás zapôsobili?
-Filipínci sa snažia, aby boli presní a precízni. Tieto vlastnosti sú pre aziatov typické. Tiež sa v nich mieša pohodlnosť a temperament ostrovných národov, kde veľký vplyv na život má horúce počasie.
Je ťažké pracovať a fungovať našim európskym tempom v 35-stupňovej horúčave a 80%-nej vlhosti vzduchu, preto ich tempo a pracovná morálka je o dosť nižšia. Na druhej strane sú oveľa srdečnejší a úctivejší než my Európania, a to nielen k cudzincom, ale aj k sebe navzájom. Majú napríklad vo veľkej úcte starších ľudí a tiež zasvätené osoby, kňazov a rehoľné sestry. To, čo ma veľmi prekvapilo, je, že sa takmer vôbec nesťažujú na biedu, nepriaznivé životné podmienky a ťažký život. Napriek všetkému sú usmievaví a vďační za každú pomoc, ktorú nemajú problém prijať. A pritom chudoba je tam neporovnateľne väčšia ako u nás, väčšina ľudí nemá poriadnu strechu nad hlavou, bývajú v chatrčiach, alebo len tak na uliciach, žijú zo dňa na deň.
A čo miestna strava? Chutilo vám?
-Základom miestnej stravy je ryža. Ryža na raňajky, na obed aj na večeru, a na desiatu a olovrant väčšinou tiež ryža, ale vo forme ryžových koláčikov. K ryži jedia najčastejšie ryby, zo zásady vždy na raňajky. My sme mali ryže po pár dňoch dosť, ale mali sme šťastie, že sestry, u ktorých sme bývali, sú zvyknuté na európske návštevy, a tak sme mali vždy na výber aj niečo iné než ryžu. Jedávali sme podobné veci ako u nás doma – polievky, mäso, cestoviny, zeleninu a ovocie.
Plánujete sa sem vrátiť niekedy v budúcnosti?
Filipíny sú dosť ďaleko, a preto sa tam neoplatí ísť len na pár dní alebo na týždeň. Určite by som sa tam rada vrátila, ak bude čas, možnosť a prostriedky. Pomoc je ale možná aj odtiaľto, zbierkami, adopciou na diaľku, alebo posielaním šatstva. Šaty tam veľmi potrebujú kvôli častým záplavám, ktoré často ľuďom vezmú aj to málo, čo majú.
