Hoci Libor Svoboda nezačínal s futbalom, napokon mu venoval celý doterajší život. „Keď som mal desať či dvanásť rokov, tak vtedy žiacke futbalové družstvá neexistovali. Maximálne sme raz či dvakrát do roka odohrali nejaké futbalové zápasy medzi školami,“ začal svoje rozprávanie čerstvý sedemdesiatnik Libor Svoboda.
Po základnej škole odišiel Libor Svoboda na priemyslovku do Partizánskeho. „Už na základnej školy sme mali učiteľa, ktorý preferoval atletiku a najmä vrh guľou. Postavou som bol ideálny na tento šport. V Partizánskom bol profesor pán Hajmassy, ktorý bol zanieteným atlétom. Druhým učiteľom bol pán Kasanič, ktorý mal bližšie k hádzanej, a práve on ma dotiahol aj do hádzanárskeho družstva,“ opísal L. Svoboda svoje začiatky. „V júni 1959 som zmaturoval a v júli som sa zúčastnil v Trnave celoslovenských dní telovýchovy a športu, kde sme obsadili druhé miesto v hádzanej. Prvé miesto získal Prešov, ktorého dres vtedy obliekali hráči ako Martin Gregor či Seruga, ktorí neskôr zakladali hádzanú v Prešove. Zaujímavosťou bolo odovzdávanie medailí, ktoré nám osobne dával Vasiľ Biľak.“
S hádzanou aj na vojne
Po maturite narukoval Libor Svoboda na povinnú vojenskú službu do Žamberku, kde som na jar 1961 obsadil na pretekoch letectva a PVOS 2. miesto v hode kladivom a 4. miesto v hode guľou. Potom som bol prevelený do Brna, kde som hrával II. ligu za VTA. „Do kolektívu som zapadol veľmi dobre a spoločne som tam hrával aj s Jožom Trabalkom, ktorý neskôr pochodil prakticky celý svet na bicykli. Hrával som na poste spojky. Dokonca sme bojovali o postup do I. ligy, pričom v kádri sme nastúpili len traja Slováci.
Po hádzanej prešiel na futbal
Po vojne sa Libor Svoboda vrátil späť do Topoľčian. Začal chodiť opäť na hádzanú, ktorú momentálne trénoval pán Šellei. „Zúčastnil som sa síce aj niekoľko tréningov, ale nejako ma to prestalo baviť. Od 7. septembra 1962 som začal hrávať futbal za rodné Horné Obdokovce. Zároveň od tohto dňa som začal viesť kroniku futbalu Horných Obdokoviec, kde si zapisujem výsledky, zostavy a strelcov gólov a nechýbajú ani tabuľky. Do dnešného dňa už mám zapísaných päť hrubých veľkých kníh, no nechýbajú mi údaje ani z jedného seniorského zápasu Horných Obdokoviec. Robím to už nepretržite 49 rokov! Som si istý, že takúto kroniku nemá nikto,“ dodal Libor Svoboda.
S futbalom do výberu okresu
Libor Svoboda hájil svätyňu Horných Obdokoviec až do roku 1991, kedy 25. 2. odohral svoj posledný zápas proti Ludaniciam. Bolo to desať mesiacov pred jeho 50. narodeninami. S futbalom sú spojené aj výbery do Topoľčianskeho okresu. „V roku 1964 som sa dostal po prvýkrát do výberu topoľčianskeho okresu, ktorý vtedy ako tréner viedol dnes už nebohý Ján Vančo. Vtedy mi vyšli zápasy, dokonca som mal ponuku ísť hrávať aj do Topoľčian. Aj otec ma prehováral, ale ja som ostal verný H. Obdokovciam. Dokonca mi v Topoľčanoch sľúbili aj byt, ale povedal som jedno – v H. Obdokovciach mám veľa kamarátov a určite neprestúpim do Topoľčian. Pamätníci futbalu v H. Obdokovciach si doteraz na to pamätajú a neraz mi moju vernosť nášmu klubu pripomínajú.“
Športové hry spojárov
Od šesťdesiatych rokoch boli v Československu v obľube rôzne športové hry spojárov. „V roku 1967 sme sa v Karlových Varoch stali majstrami ČSR vo futbale a v gule som bol tretí. Potom sa mi úspech vo futbale podarilo zopakovať o niekoľko rokov neskôr, keď sme v Ostrave v roku 1986 triumfovali za starých pánov. Vtedy som vo výbere nastúpil spoločne aj s Mariánom Kňazem.“
Vrh guľou bol pre mňa pomerne úspešným športom, keď v rokoch 1967 a 1970 som bol dvakrát prvý na Slovensku.
Futbalisti Slovenska sa v roku 1967 stali majstrami ČSR.
Všestranný športovec
Sedemdesiatnik Libor Svoboda mal blízko aj k volejbalu. „Na krajských športových hrách sa vždy hral futbal a niektorí z hráčov začali chodiť aj na iné športy. Takto som sa dostal až k volejbalu. Okres Topoľčany vtedy reprezentovali okrem mňa aj Matúš Riečický, Jozef Šútora a Ján Habáň. Vo volejbale sme sa stali majstrami Slovenska a v Československu sme obsadili 3. miesto v roku 1983.“
V tomto období sa v Topoľčianskom okrese sa rozbehli podnikové hokejové súťaže. „Hrával som za Spoje osem rokov. Hrali tam zamestnanci podnikov z bývalého veľkého topoľčianskeho okresu. Potom som ešte päť rokov hrával aj stolný tenis spolu s Rudolfom Rusnákom v podnikových súťažiach na začiatku osemdesiatych rokoch.“
Libor Svodoba hral hokej za Spoje.
Funkcionárom 47 rokov
V roku 1963 bol Libor Svoboda v Horných Obdokovciach zvolený za tajomníka futbalového klubu, kde som neskôr aj ako predseda klubu vydržal až do roku 2010! „Jedno volebné obdobie Pavla Šípoša som bol aj členom Rady Oblastného futbalového zväzu.
V roku 2010 som skončil s „funkionárčením“ vo futbale, kde som si zároveň urobil rekapituláciu svojich štartov za Horné Obdokovce. Odohral som za svoje mužstvo neuveriteľných 708 zápasov. Myslel som si, že mám aj najviac odohraných zápasov za Horné Obdokovce, no nakoniec ma predbehol môj syn Ivan, ktorý odohral až 764 zápasov a strelil úctyhodných 297 gólov.“
Libor Svoboda bol brankárom, napriek tomu odohral v poli dva zápasy a strelil aj jeden gól.
„Moja pozícia bola iba v bránke. Dva zápasy som však odohral aj ako hráč v poli, dokonca som raz skóroval. Bolo to proti Krušovciam, kde sme vyhrali 3:1. Po tomto zápase sme mali na konte len 5 bodov a všetci mi hovorili: čo sa tešíš, aj tak vypadnete. Od jarnej časti som zobral mužstvo ako tréner a skončili sme na vynikajúcom ôsmom mieste, pričom sme káder neposilnili, ale jednoducho sme sa zomkli.“
Bývalý funkcionár sa však nestaral iba o hráčsky káder, ale predovšetkým aj o ihrisko. „Od roku 1985 až do roku 2009 som pracoval aj na vzhľade ihriska. Boli sme v okrese známi tým, že v deväťdesiatych rokoch sme mali po Tovarníkoch najlepšie ihrisko v širokom okolí. Už vtedy sa pravidelne polievalo a kosilo.“
Vyznamenania za rozvoj športu
Aktivity Libora Svobodu si všimli aj vrcholní predstavitelia, ktorí ho neraz ocenili. „Za zásluhy a rozvoj československej telovýchovy som dostal ocenenie tretieho stupňa v roku 1976 a druhého stupňa v roku 1980. Taktiež som dostal pri príležitosti 75. výročia futbalu v ČSR čestný odznak.“
Poďakovanie rodine
Libor Svoboda vyslovuje veľké poďakovanie najmä rodine, ktorá stála pri ňom po celý čas. „Manželka Magdaléna ma vždy podporovala, rovnako aj obaja synovia Ivan a Peter. Ivan bol futbalista, ale druhý syn sa športu nevenoval vôbec. Ivanov syn hrával až do minulého roku hokej za Topoľčany, ale napokon v doraste skončil. Talentovaná je aj moja vnučka Nikolka, ktorá ide v atletických šľapajách, keď vyhrala okresnú olympiádu v kategórii mladších žiačok minulý aj predminulý rok. A vnuk Paťko hráva futbal za žiakov v H. Obdokovciach.“
Do ďalšieho života želáme Liborovi Svobodovi hlavne veľa zdravia, šťastia a lásky a ku gratuláciám sa pridáva aj celá redakcia.
