Aké boli vaše umelecké začiatky?
-Jozef Madola: Ja som začínal v 16-tich rokoch s hudbou, keď som si našetril na svoju prvú basgitaru. Len dva mesiace na to som dostal ponuku do alternatívno-rockovej kapely Gulov Pelech, ktorá už v tom čase pravidelne koncertovala po okolí Zlatých Moraviec. No už v prvých kontaktoch s hudbou som začal počúvať jazz, ktorý ma dráždil a po pár rokoch som šťastný, že si môžem povedať, že hráme s chalanmi fuzie jazz a iné príbuzné štýly.
-Branislav Schwarz: Mňa hudba zaujala, keď som mal štrnásť rokov, ale ešte vtedy som nehral. Začal som až o rok neskôr, keď som prvýkrát videl a počul hrať jednu kapelu naživo. Vtedy som si povedal „Áno“, idem do toho. Najprv som hrával covery od skupiny Metallica, neskôr som sa pustil do tvrdších štýlov. No nebol som tam spokojný. Napokon som začal od začiatku. Skončil som pri jazze, ktorý hrávam a tu som aj doma.
-Marián Grznár: Pre mňa hudba znamenala už od detstva veľmi veľa. Rád som sa nechával unášať atmosférou rôznych skladieb, preto ma veľmi lákalo hrať na hudobnom nástroji. S bicími som sa prvýkrát v živote stretol v podstate veľmi neskoro, asi v 19-tich rokoch, kedy sme s kamarátmi založili prvú kapelu. Spočiatku som to bral ako vyplnenie voľného času, no neskôr som hre na bicie nástroje úplne prepadol a drží ma to dodnes. Snažím sa počúvať hudbu rôznych žánrov, no postupným vývojom sa môj výber skladieb sa zužuje najmä na jazz, fusion, latino a world music.
Prečo ste sa rozhodli založiť kapelu? Ako ste sa dali dokopy?
-Každý jeden z nás pôsobí, resp. pôsobil aj v iných formáciách. Nakoľko sme cítili potrebu hrať hudbu, ktorá sa bude odlišovať od toho, čo sme v tej chvíli produkovali, slovo dalo slovo a vznikla kapela Fat breakFast. Spojovacím článkom bol Branislav Schwarz, ktorý hrával v Topoľčanoch s Mariánom Grznárom a v Zlatých Moravciach s Jozefom Madolom. Preto si vybral k sebe hudobníkov, ktorí majú chuť hrať a do istej miery spĺňali kritériá na technické schopnosti a tiež hudobný vkus.
-Branislav Schwarz: Podstatnou vecou bolo konečne hrať hudbu, ktorá prúdi z nás, a je to, čo chceme dať aj ľuďom okolo nás.
Akému hudobnému štýlu sa venujete a prečo práve tomu?
-Našou alma mater je jazz. Hudba, ktorú tvoríme, vychádza predovšetkým zo spoločného jammovania (improvizacie) a figuruje niekde na pomedzí jazzu, fusion, alternatívneho rocku a v nemalej miere aj avantgardy. Každý člen kapely má iné cítenie rytmu, melódie a harmónie. No spoločný súzvuk troch nástrojov funguje ako symbióza našich spoločných myšlienok a predstáv.
Fungujete pomerne krátko. Podarilo sa vám už dosiahnuť nejaké úspechy?
-Jozef Madola: Áno, fungujeme len krátko. Pamätám si na prvú skúšku. Bolo to v marci tohto roku. S neistotou som šoféroval do Topoľčian a čakal, ako to dopadne. Hneď na prvej skúške sme si poriadne zajamovali a myslím, že to každý z náš cítil približne rovnako. Z našej spolupráce mohlo niečo plodné časom vzniknúť.
Po pol roku sme mali nacvičený repertoár na koncerty, ktorých zatiaľ nebolo veľa. Za najväčší úspech považujeme vystúpenie na B pódiu mladých talentov na Bratislavských jazzových dňoch SLSP 2011. Dostali sme sa tam prostredníctvom súťaže. Momentálne sme posielali nahrávku aj do ďalšej súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Držte nám palce.
S akými problémami ste sa stretli pri zakladaní kapely?
-Nakoľko nie sme už úplne najmladší, skúšobňu využívame skutočne iba na hranie a nie na usporiadavanie večierkov. V podstate sme mali skúšobňu skôr ako kapelu. V našom prípade skôr môžeme vravieť o problémoch s palivom, pretože cestovať zo Zlatých Moraviec do Topoľčian týždeň čo týždeň niečo stojí. Preto sme Jozefovi veľmi vďační za ochotu a ceníme si, že je taký obetavý.
Ako vnímajú vašu hudbu a kapelu vaši poslucháči?
-Boli by sme radi, aby naši poslucháči vnímali našu kapelu presne takú, aký máme názov. Výdatnú kalorickú bombu na raňajky. Teda obrazne povedané hudbu, ktorá ich zaujme a pošteklí chuťové poháriky. Hudbu, ktorá je občas ťažko stráviteľná, ale hlavne hudbu, ktorá v nich zanechá pocit sýtosti a spokojnosti. V nemalej miere chceme ukázať ľuďom, že je aj niečo iné. Hudba nie je iba to, čo každý deň počúvajú v médiách.
Kto rozhoduje o tom, aký budete hrať repertoár, a ako skúšate?
- Hlavne nám musia kompozície sedieť pre trio. Posolstvo skladby a myšlienku pretvoríme do dnešného jazyka, aby bola zrozumiteľná pre dnešných ľudí. Môžeme hrať skladby tak, ako sa hrávali v 40-tych či v 50-tych rokoch. My sme ale v tej dobe nežili, tak prečo hrávať ako sa hrávalo vtedy? My dnes cítime inak a aj rozmýšľame. Chceme zachovať posolstvo, čo nám dali iní.
Na skúšky máme presne vyhradený čas a ten musíme využiť naplno, čo je dosť vyčerpávajúce. Musíme sa 3 až 4 hodiny sústrediť len na hranie, aby sme vyskúšali všetko, čo sa dá na danom mieste a čase. Dať všetku energiu do jedného bodu so spoluprácou ostatných hráčov.
Ak robíme vlastné veci, tak autor napíše noty, akordy či urobí nahrávku. Potom to pošle ostaným, aby si to nacvičili a potom to dávame dohromady na skúške, kde ešte dolaďujeme detaily.
Aké máte plány do budúcna?
- Naším plánom do budúcna je v prvom rade hrať koncerty a nahrať vlastný autorský album, ktorý sa chystáme nahrávať niekedy v zime. Chceme umožniť tým ľuďom, ktorých naša tvorba osloví, aby si mohli skladby vypočuť aj doma, prípadne v aute a nie iba na koncerte, prípadne na internete. Ostatné sa bude odvíjať od toho, ako sa nám bude dariť, koľko bude ponúk na hranie v kluboch a aká bude odozva. Preto si radšej skromne žiadne ciele nedávame. Hudba nie je šport, nemusíme byť vždy najlepší a najrýchlejší. Preto je naším najbližším cieľom podať kvalitný výkon na Bratislavských jazzových dňoch a odvďačiť sa tak organizátorom za to, že nás poctili pozvaním na súťažné vystúpenie na takej významnej akcii.
