VEĽKÝ KLÍŽ. Anton Dobiáš, 84- ročný obyvateľ Veľkého Klíža, precestoval takmer celé bývalé Československo a odohral rolu zbrojnoša v Pyšnej princeznej. Na tie časy spomína ako na tie najlepšie.
Ako mladý 24-ročný vojak sa vďaka svojim schopnostiam dopracoval až k role zbrojnoša v Pyšnej princeznej. Písal sa rok 1951, keď bol pán Anton už rok na vojne v jazdeckej posádke v Prievidzi a preložili ho do Prahy. „Po príchode do Čiech sme zakotvili v kasárňach, kde bola krytá jazdiareň. Mal som na starosti tri kone, ktoré som zaúčal jazdiť. Veľakrát sa stalo, že sa splašili, najmä ak sa dva či tri dni nejazdilo. Vtedy pomohlo jedine plesknúť bičom. Bolo to naozaj náročné. Museli sme sa naučiť kedy treba uvoľniť oťaže a i tak sa často stalo, že sa pri prekážke, ktoré mali preskočiť, „zapichli“ a ja som aj spadol,“ spomína pán Anton.
Život herca
Začiatkom júna prišiel do kasární režisér Bořivoj Zeman a život pána Antona sa rapídne zmenil. Z obyčajného cvičiteľa koní sa stal herec. „Poručík dal nastúpiť jednotku a začali vyberať najlepších jazdcov. Keď ukázal na mňa a povedal, že ja som bol v remonte a som schopný, ani ma nenapadlo, že budem jedným z desiatich zbrojnošov vo filme,“ hovorí.
Približne v polovici júna ich aj s koňmi previezli do Českých Budějovíc a odtiaľ už cválali na koňoch do Hlubokej nad Vltavou, kde ich ubytovali na zámku. Tam sa natáčala väčšina scén, ktoré sme mali možnosť vidieť v rozprávke. Potom sa už všetko zvrtlo naozaj rýchlo a 5 mesiacov natáčania ubehlo ako voda. „Niekedy po nás chceli absurdné veci. Napríklad skočiť z klusajúceho koňa a zachytiť sa na strome. Nuž a to bolo fyzicky náročné aj pre vojaka. I keď sme vyskočili, popadali sme,“ zamýšľa sa.
Anton Dobiáš sedí na koni štvrtý zľava. FOTO: (ARCHÍV A.D.)
S ostatnými hercami príliš nevychádzal, dokonca mu ani hlavná hrdinka – Krasomila nebola príliš sympatická, ale vraj rolu Pyšnej princeznej dostala právom. „ Boli sme rozdelení na dve kasty. To, čo nám režisér prikázal, sme spravili, ale s tými skutočnými hercami sme veľmi do kontaktu neprišli. Raz, keď sa nám princezná s kráľom stratili z dohľadu a našou úlohou ich bolo nájsť, ja som bol ten, kto ich uvidel, ako sa spolu skrývajú pod skalou. Nechal som ich osamote a ukázal som gestom, že tam nik nie je,“ usmieva sa Anton.
Filmové triky
Pán Anton sa počas filmovania aj veľa priučil. „Keď som bol dieťa, myslel som si, že keď vo filme niekoho zabijú, naozaj zomrie. Až pri natáčaní som si uvedomil, že takéto scény za hercov hrajú náhradníci. Napríklad Vladimír Ráž (Kráľ Miroslav) nevedel uchopiť princeznú počas jazdy na koni a vziať ju na sedlo, a tak to za neho urobil profesio-nál,“ dodáva.
Z filmového plátna do hľadiska
„Po prvýkrát som rozprávku uvidel so svojou mladšou sestrou v Bošanoch. Prekvapilo ma, že veľa vecí vo filme nebolo, alebo že niečo, čo sme natáčali na začiatku, bolo na konci. Nemyslel som si, že rozprávka by mohla až takto preraziť.
Časom sa to stalo tradíciou a teraz niet roka, že by som si s rodinou počas vianočných sviatkov Pyšnú princeznú nepozrel. S odstupom času na to spomínam ako na najlepšie obdobie môjho života,“ teší sa Anton.
Film sa nakrúcal hlavne v Hlubokej nad Vltavou, v Českých Budejoviciach a v severných Čechách. Okrem toho, že mu táto skúsenosť priniesla veľa krásnych zážitkov, si aj privyrobil. „V tomto období fungoval takzvaný lístkový systém. Napríklad na múku, chlieb či mäso sa dostávali lístky v určitej hodnote. Renta v kasárňach bola 60 korún, ale ako herec som dostával 150.“
Anton Dobiáš si počas nakrúcania našiel i kamarátov. S dvoma z nich bol dokonca dlhé roky v kontakte. „Raz som stretol aj Vladimíra Ráža na križovatke, no kým si uvedomil, odkadiaľ ho vlastne poznám, bol preč,“ smeje sa.
Z roly zbrojnoša do role dôchodcu
Hoci mu vojna do života veľa dala, variť sa vraj nikdy nenaučil. V januári v roku 1952 sa oženil s Irenkou, ktorá je o 5 a pol roka mladšia, a budúci rok oslávia diamantovú svadbu. Majú jedného syna a dve vnúčence. Vnuk je doktorom v Olomouci a vnučka nedávno získala doktorát.
Počas svojho života okúsil naozaj všeličo. Bol nielen vojakom či zbrojnošom, ale i maloroľníkom a murárom. „Musím sa pochváliť! Osem mesiacov som bol predsedom školskej samosprávy v Zvolene,“ spomína. Najdlhšie však pracoval ako obkladač po celom Československu.
I keď je pán Anton dôchodcom, doma neobsedí. Vo voľnom čase sa stará o sliepky a zajace, opiľuje stromčeky či rýľuje záhradku. Spolu so svojou ženou Irenkou pestujú rôzne bylinky, a keď treba ísť na poštu, tak si to tam odbicykluje.
Autor: Diana Vaculová
