Pochádzate z obce Belince neďaleko Topoľčian, no už takmer osem rokov žijete v Bratislave. Ako sa dievčaťu z malej dedinky podarilo urobiť kariéru rovno v hlavnom meste?
-Sama niekedy spätne uvažujem, ako som si dokázala naplniť svoje sny stať sa televíznou moderátorkou... Viete, keď som mala 16 rokov, vyhlasovali konkurz do nitrianskeho rádia, a keď som to začula, vtedy som si povedala, že to vyskúšam. Odjakživa som túžila stať sa speváčkou – aj som sa zúčastňovala speváckych súťaží, ale vekom sa mi hlas menil, a tak som si vzala do hlavy, že chcem byť moderátorka. Do toho rádia ma vzali, no začiatky boli ťažké. Potom som bola aj v iných rádiách a potom prišla telka.
V čom to bolo pre vás náročné?
-Nič som nevedela, nemala som žiadnu skúsenosť, ale chcela som sa všetko naučiť a tie skúsenosti získať, a tak som dlhú dobu do rádia chodila zadarmo. Na nočné. Učila som sa mixovať, hovorila na mikrofón prvé slová... Dnes sa mi to všetko zdá také neuveriteľné. Bola som veľmi vytrvalá. Normálne samu seba obdivujem, že som to všetko vydržala, pretože reálne som sa začala touto prácou naplno živiť až o päť rokov neskôr, keď som prišla do Bratislavy do Fun rádia.
Odtiaľ už cesta do televízie bola ľahšia, však?
-Ani nie... Do televízie som prehupla tak, že som si napísala životopis, oni ma pozvali na kamerové skúšky a vybrali si ma. Ale až na tretí pokus... Čiže na tie kamerovky som chodila priebežne asi 1,5 roka. No tie tretie, to ma už vlastne ani neskúšali, ale rovno mi dali zmluvu.
V skratke si však myslím, že som v televízii vďaka tomu, že som išla za svojím snom, že som bola vytrvalá, že asi vo mne naozaj je ten talent na moderovanie, písanie, tvorenie reportáží, ale myslím si, že je to asi aj osud... Človek potrebuje mať aj šťastie na to, aby sa mu naplnili sny.
Fotografiu s Karlom Gottom si Ivana veľmi cení. FOTO: (ARCHÍV I.Š.)
Aj vaše detstvo bolo „poznačené“ týmto snom, alebo ste chceli byť aj niečím iným?
-Samozrejme, že bolo poznačené. Všade som vyspevovala a predvádzala sa na každom možnom verejnom vystúpení, všadeee! Ľuďom to už niekedy liezlo aj na nervy, alebo sa na mne zabávali, pretože keď som nevedela slová z pesničiek, tak som iba tak „nanákala“, a keď „nanákate“ niekomu za ušami hodinu, tak to sa už nedá vydržať. Ale chcela som byť aj kozmetička, učiteľka v škôlke, čašníčka... Aj keď, keby som chcela, učiteľkou už o pol roka môžem byť. Ukončím totiž štúdium slovenčiny na UCM v Trnave. Dúfam, že úspešne. Ale ešte tak aspoň desať rokov by som chcela byť v televízii.
Čo vás najviac baví na práci reportérky?
-Veľmi sa vyžívam v tom, keď už píšem scenár k môjmu šotu. Úplne to prežívam. Preciťujem každú jednu vetu a predstavujem si, ako to bude vyzerať v televízii. Rada sa hrám so slovíčkami, rada spájam nespojiteľné a som rada, keď sa mi to podarí. Napríklad posledný polrok som intenzívne robila iba na Česko-Slovensko má talent. Je úžasné vidieť všetko to pozadie príprav tejto veľkolepej šou, osobne sa rozprávať so súťažiacimi, tykať si s Jarom Slávikom či Luckou Bílou... Baví ma všetko.
Uvažovali ste niekedy nad tým, že svoje povolanie zavesíte na klinec?
-Áno... Mala som jednu životnú fázu, keď som chcela so všetkým tresknúť a odísť z médií. Bolo to také vážne, že som sa už uchádzala o miesto v banke, kde ma aj prijali. Ale na poslednú chvíľu som si to rozmyslela. Vtedy som mala také prelomové životné obdobie. Nedarilo sa mi po všetkých stránkych a mala som pocit, že už nevládzem ďalej ísť za svojím snom... Ale osud to zariadil tak, že mi práve vtedy poslal do cesty ponuku, ktorú som ani nečakala, a tak som v médiách zotrvala. Asi to tak malo byť...
Ako vníma vaša rodina to, že ste sa stali známou?
-Najskôr to bola senzácia. Keď ma prvýkrát počuli v rádiu, hádali sa, či som to ja, alebo nie som to ja. A keď som sa dostala do telky, to som im zatajila, lebo som nechcela, aby ma videli v prvom vysielaní, kde bol predpoklad, že budem mať trému. Tak som sa im priznala, až keď som išla vysielať asi tretíkrát. Vtipné bolo to, keď mi jedna známa volala, že mám na TA3 - tam som začínala, dvojníčku, že sa strašne na mňa podobá a že má aj hlas ako ja. Keď som jej povedala, že to som ja, nechcela veriť a čakala, kým sa v titulku zobrazí moje meno.
Moja rodina to už berie tak normálne... Tešia sa, keď ma vidia v telke, ale berú to tak, že „Ivana je v robote“... Keď som pekne oblečená, tak ma pochvália, ale vedia ma aj skritizovať.
Máte ešte iné záľuby, ako vašu prácu?
-Vykladám budúcnosť z kariet. Je zo mňa taká pravá „bosorka“. Ne nadarmo volajú Belinčanov „bosoráci“. Ale naozaj veštím z kariet, a to veľmi úspešne. Teda, aspoň tak mi hovoria tí, ktorým som veštila. Mňa odjakživa priťahovalo „magično“. Veštecké karty mám už roky rokúce. Keď to odhalili moje kolegyne, musela som im všetkým veštiť. Keď som im povedala, čo vidím, šokované to porozprávali po celej televízii a zrazu som mala zástupy ľudí na výklady. Vedúci potom o mne zaradil aj šot do vysielania, aby vraj každý vedel, že v JOJke je moderátorka – veštica! Ale vyveštiť si nedal. Bojí sa.
Plánujete sa vo svojom profesionálnom živote posunúť ďalej?
-Odpoveď by mala byť jednoznačne „áno“, len ja zatiaľ neviem, čo si za to slovíčko „ďalej“ mám doplniť. V súčasnosti sa akoby hľadám a pátram po tom, čo ďalej so mnou? Odpoveď je, že neviem... Jediné, čo mi je jasné, je to, že túto prácu chcem robiť aj ďalej. Chcem moderovať, tvoriť reportáže, publikovať (lebo ja som aj píšuca novinárka, pozn.)... Ale, ako taký prídavok k tomu, mi v hlave už dlho víri myšlienka o tom, že by som napísala knihu. Toto je taký môj ďalší sen. Písať knihy. Knihy o živote, príbehy... V tomto ma veľmi inšpirujú ženy, aj muži, ktorým veštím. Zbieram si ich príbehy a tým NAJ by som raz chcela vdýchnuť druhý život v písmenkách.
Čo tak napísať nejaký vianočný príbeh? Možno vás tieto Vianoce inšpirujú tiež. Ako ich plánujete prežiť?
-Ďakujem za tip. Vianoce určite do mojich príbehov zakomponujem. Sú to tie najkrajšie sviatky v roku. Mám ich veľmi rada. Aj tento rok ich strávim doma- v Belinciach. S mamou a sestrinou rodinou, ktorá žije v rodičovskom dome.
Určite sa opäť prejem – ako vždy šalátu a rýb a tiež fantastickej hríbovej omáčky. Tú pripravujem ja. Naučila som sa to od mamy, ale minulý rok mi celá rodina povedala, že tá moja je ešte lepšia. No dúfam, že po týchto samochválnych slovách sa mi tento rok „nezgrcne“.
Dodržiavate vianočné zvyky?
–Veď som už hovorila, že sa opäť prejem... To je vianočný zvyk, či nie? Ale samozrejme, že dodržiavame. Modlíme sa, jeme oblátky s medom a cesnakom, rozkrajujeme jablko, hádžeme orechy, šupiny z kapra si odkladám do peňaženky, atď... Je to milé. Tieto tradície mám rada a ak raz budem mať vlastnú rodinu, tiež ich budem dodržiavať. Bez nich by Vianoce neboli Vianocami.
