BEHYNCE. Imrich Močko pred voľbami spálil letáky Komunistickej strany. Vďaka tomu zažil vo svojom živote mnohé problémy. Urobil to najmä kvôli tomu, že zažil na vlastnej koži, čo je komunizmus.
Životný príbeh Imricha Močku sa začal počas Druhej svetovej vojny, kedy musel bojovať ako slovenský vojak proti sovietskej armáde. „Vtedy som prežil vojnu iba vďaka tomu, že sa mne a mojim spolubojovníkom podarilo ujsť z frontu,“ povedal vojnový veterán Imrich Močko. Bojová jednotka pána Močku vtedy slúžila neďaleko Krasnodaru. Pretože vtedajšie velenia armády sa bálo, že by vojská na Kaukaze mohli padnúť do zajatia, pretože vojna sa vtedy začala vyvíjať v neprospech štátov Osi. „Boli sme asi trikrát obkľúčení. Spomínam si, že za jednu noc sme vypálili 375 granátov. Bolo to niečo strašné, pretože sme sa z toho veľmi ťažko dostávali,“ uviedol Močko. Veliteľ jednotky sa vtedy dozvedel, že dôjde v tejto oblasti ku generálnemu útoku a všetko bude zrovnané so zemou. „Vtedy vyhlásil, že v noci odchádzame a nechávame všetko tak.“
Problém bol však v tom, že Nemci chodili pravidelne ráno o šiestej a o polnoci kontrolovať jednotku. Preto na stanovisku zostala iba najnutnejšia posádka a všetci ostatní, teda asi 60 mužov sa pobralo k rieke Kubáň. „Keď prišla v noci nemecká hliadka, štyria vojaci boli s puškami pri kanónoch, veliteľ bol v stane, takže všetko vyzeralo byť v poriadku,“ dodal Močko. Vďaka tejto lesti sa podarilo celej jednotke ujsť. Pochodovalo sa však iba v noci, aby vojakov nikto neodhalil. „Našťastie nás Nemci ani nehľadali, pretože počítali s tým, že sme prešli na sovietsku stranu.“
Každú noc prešli vojaci asi 40 kilometrov, až sa im podarilo dostať na letisko Slavianskaja, odkiaľ ich lietadlo odviezlo až na Krym. Tam bolo veliteľstvo zaisťovacej divízie, kde sa veliteľ prihlásil. Dostal síce pokarhanie, no nič vážnejšieho sa mu nestalo, pretože už vtedy sa vedelo, že všetci vojaci, ktorí zostali na pôvodnom stanovisku, neprežili. Veliteľ tu podpísal všetkým vojakom dovolenku s tým, že mali byť opäť vyzbrojení a mali sa vrátiť späť na front.
Skrývanie v kasárňach
„Na front som sa ja už ale nikdy nevrátil. Síce som prišiel do kasární, ale oficiálne som sa nikde nezapísal. Mnohokrát som mal síce namále, ale nakoniec na mňa neprišli. Vďaka tomu, že boli kasárne preplnené, dostal som sa cez Ružomberok až k svojmu útvaru, teda do Topoľčian,“ povedal Imrich Močko. Tu mu hrozilo prevelenie na taliansky front, no vďaka jednému stotníkovi zo Bziniec sa dostal do Bratislavy na Ministerstvo národnej obrany ako strážna služba.
„Po skončení Druhej svetovej vojny som sa prihlásil do zboru národnej bezpečnosti a v marci 1946 som odišiel na východné Slovensko do Bukoviec na stanicu. A vtedy začínala predvolebná kampaň. My sme robili veľkú kampaň pre Demokratickú stranu. Jedného dňa sme šli do hostinca, kde pri kachliach bolo plno predvolebných letákov KSS. Keď som ich uvidel, neváhal som a hodil som ich do tých kachieľ, kde zhoreli,“ spomenul si Imrich Močko.
Kvôli tomuto incidentu prišla vyšetrovať mladého policajta komisia z Prahy. „Nemal som problém sa priznať. Veď to bol iba zdrap papiera. Našťastie sa mi vtedy dohromady nič nestalo, keďže KSS ešte nemala na Slovensku takú moc.“
Prečo to však Môčko urobil? „V Sovietskom zväze som videl, čo je to komunizmus. Bieda, strach a utrpenie. Ešte v tom období, keď som šiel na front, som bol ubytovaný u jednej panej, ktorá mi prezradila, že miestne kino je prestavaný kostol. Bol už večer a deti stále plakali, pretože boli hladné. Pýtali jesť, no matka pre nich nemala nič, tak som im dal časť svojho vojenského prídelu. Vtedy som sa rozhodol, že nikdy nechcem mať s komunistami nič spoločné.“
Vyviazol iba so šťastím
Neskôr sa Imrich Močko dostal na dôstojnícku školu, vďaka čomu sa znovu dostal do Bratislavy. Oproti ubytovni sa vtedy nachádzal anglický konzulát, ktorý vtedy navštevoval Močkov spolubývajúci Ján Hajdúch. K týmto návštevám sa neskôr pridal i Močko. Tu informovali o situácii v Československu a tieto informácie neskôr vysielalo Rádio Slobodná Európa. Hajdúch sa neskôr rozhodol emigrovať do Austrálie. „Volal aj mňa, ale ja som nakoniec nešiel, pretože som sa mal o dva týždne ženiť,“ zaspomínal Moško.
„Dva dni na to, ako môj kamarát ušiel, si prišli po mňa ŠTB-áci. Chceli odo mňa zistiť, či som o tomto úteku vedel. No ja som bol prešibaný. Nič som neprezradil a nič sa mi nastalo.“
No komunizmus mal vtedy dlhé prsty a čoskoro Močku prepustili z policajného zboru vďaka tomu, že kedysi spálil letáky Strany. „Bolo to vtedy veľmi ťažké obdobie. Celý rok som bol bez práce. Nebyť vtedy mojej ženy, asi by som ani neprežil. Kto chcel vtedy pracovať, musel mať od okresného národného výboru osvedčenie o politickej spoľahlivosti.“ Po roku zistil Imrich Močko, že predsedom okresného národného výboru sa stal Gusto Bačka z Obsoloviec, ktorého poznal od detstva. Až ten mu osvedčenie dal a vďaka nemu začal pracovať na štátnom majetku. „Najskôr som začal pracovať pri Novom Meste nad Váhom, no po mesiaci som sa dozvedel, že komunisti zhabali cirkvi majetky v Radošine. Napísal som preto žiadosť o preloženie, ktorej vyhoveli, a tak som sa po dlhých rokoch dostal domov. A tu som pracoval až do dôchodku.“
